L.I.S.A.

14. Kapitola

Tma a ticho. Jediné čo prerušovalo až strašidelné ticho bolo naše dýchanie a spokojný tlkot sŕdc. Tú trošku svetla v miestnosti ktorá mi umožňovala sledovať Williamovú spiacu tvár, pochádzalo z pouličnej lampy oproti nášmu domu. 

Usmievala som sa ako tá najväčšia idiotka na svete. Bola som šťastná, aby nie. Spokojne som sa usalašila do periny, zavrela oči a čakala kým ma spánok nepreberie do svojich rúk. Ale potom som začula nepríjemné zvonenie mobilu. Bol to Williamov telefón a ako zvučku mal nastavenú nejakú hroznú zvučku z detektívnej rozprávky. Niečo som si potichu zamrnčala počas toho ako sa William budil a sadal si. Hlavu som zaborila do vankúšov, a očami prechádzala po Williamovom nahom tele. Sedel a chystal sa mobil zdvihnúť. Na obrazovke svietilo meno : "Mason" čo ma trochu prekvapovalo. Prečo by volal uprostred noci? Alebo už je ráno? Len je tma? Koľko je hodín? 

William zdvihol mobil a rozospato doň niečo zamrmlal. Ale vďaka tichu ktoré bolo v miestnosti som začula Masonovú odpoveď.

"William?! No konečne! Neviem sa dovolať na telefónnu linku už 3 hodiny. Mamina je v nemocnici!"

"Čo sa stalo?" odpovedal už úplne triezvo. Celá situácia ho úplne prebudila. A mňa rovnako.

"To je nadlho, vysvetlím ti to po ceste, zobuď Mellany a čo najskôr príjdite sem."

"Dobre, dobre, za chvíľu sme tam!" William položil telefón a vyskočil na nohy. Neváhala som a bez slova som sa začala obliekať. Williamovy to trvalo rapidne kratšie než mne. Utekala som dole za nim po schodoch. Čo najskôr som sa obula a utekala do auta.

William nasadol do auta a hodil mi moju mikinu, "vonku je zima,"

"Úprimne, je mi jedno či je vonku zima alebo nie, chcem vidieť maminu..." objala som si nohy a čakal som kým prídeme do nemocnice. Je jedna hodina ráno. Čo sa mohlo stať? William išiel rýchlejšie ako je povolená rýchlosť, ale mne to stále nestačilo. Chcela som čo najskôr byť pri mamine. Chcela som vedieť či je v poriadku.

William zastal, hneď som vystúpila z auta, rozbehla som sa do nemocnice, vypýtala som si číslo izby a utekala som po schodoch. Zastala som pred izbou. Čo ma čaká keď do nej vojdem? Zavrela som oči, zhlboka som sa nadýchla a vošla som do miestnosti. Prvé čo som uvidela bol spiaci Mason pri mamine a maminu bez pohybu ležať na posteli. Bol tam ten stroj ktorý robil píp píp píp veľmi pomaly. Nohu a krk mala v dlahe a na tvári mala kyslíkovú masku. V žilách mala pichnuté infúzie. Čo sa stalo mami? Je to moja vina?

"Mason?" zašeptala som a opatrne som ho zobudila, "Čo sa stalo?"

"Havarovala keď jej volali že našli ležať dievča na ceste. Mysleli si že si to ty lebo vo vrecku jej našli papierik s telefonným číslom maminy a s nápisom "M.Mama"..."

"Aké dievča zomrelo? A odkiaľ by mala naše telefónne číslo?" bála som sa odpovede. Bála som sa že by to bol niekto známy.

"Keď Lisa od nás včera odchádzala, mamina jej dala telefónne číslo aby sa vedela ohlásiť kedže ty telefón zatiaľ nemôžeš nosiť do školy. A nakoniec vysvitlo že Lisa skolabovala po ceste domov. Keď ju našli, zistili že takto ležala už hodinu. Teraz leží na sále vedľa, rodičia sa rozhodujú či ju nechajú v umelom spánku, alebo ju odpoja z prístrojov..." Mason to zo seba vyklopil skoro na jeden nádych. Vedela som že aj preňho to je dosť ťažké. 

Viete. je ťažké opísať slovami čo som v ten daný moment cítila. Akoby vo mne vybuchla bomba  pocitov. Chcela som plakať, kričať a niekoho udierať. Ale zároveň som chcela vyzerať v poriadku. Nechcela som dať na sebe pocítiť nejaké emócie. 

Vedľa mňa sa zjavila Ana s čista jasna. 

"Nie každý dokáže byť krásny, ona to dokázala, ale iba na chvíľu. Ale aspoň zomrela krásna..."

Anu som ignorovala. Vypla som svoje pocity. Aspoň pre dnes. Zliezla som dole po schodoch, slzy mi stekali po lícach a pomaly dopadali na zem. Prišla som do reštaurácie kde som si kúpila ten najväčší zákusok aký som tam videla a začala som ho jesť. Mala som plné ústa jedla a po lícach mi stekali slzy. Ale toto bol jediný spôsob ako sa zbaviť Any. Jediný spôsob ako ukončiť kontrak ktorý sme medzi sebou mali. 

Každý glg ma bolel. Každá slza ma štípala. To čo sa stalo ďalej si pamätám iba matne. Zo zákuska ktorý som mala na tanieri oproti sebe mi niekto zobral kúsok želé polevy čo bola navrchu. Iba som sa smutne pozrela pred seba a videla som tam Lisu. Mala na sebe biele nemocničné pyžamo. Jej pleť bola biela a bez škvrnky a jej úsmev bol pravý. Iba sa zachichotala a mne nabehli na chrbáte strašlivé zimomriavky.

"Hmmm, je to výborné Mell," povedala a ja som čo najrýchlejšie preglgla aby som jej mohla povedať: "Prepáč Lisa..."

V tom Lisa si odhryzla zo zákusku a rýchlo pokývala hlavou, "Som Lillian Issabell Sarah Adkins...žiadna Lisa. Nepodriaďuj sa Ane a ani nikomu. Nedávaj si nič za vinu a všetko ber tak, ako by si mala zajtra zomrieť," rozplynula sa mi pred očami.

To čo sa dialo ďalej si nepamätám. Strávila som hodiny denne a nútila som sa aby som si spomenula. Ale nemohla som si spomenúť...

Začala som si uvedomovať že Ana, Mia a Cat mi nepomôžu. Že tu nie sú preto aby mi pomohli ale preto aby ma zabili. Sophia prišla o život len kvôli tomu, lebo si myslela že nieje dostatočne chudá. Hnevám sa na svoje oči, že nevideli tú krásnu Lillian. Hnevám sa na seba. Že som spôsobila smrť mojej najlepšej kamarátke. Táto bolesť, uvedomenia je iná ako všetky ostatné. Nieje to ako rezanie, neprestane to bolieť po pár minútach, túto bolesť budem cítiť do konca života. Práve táto životná skúsenosť ma naučila, že problémy sa nemajú obchádzať ale riešiť. Denne Anu a Miu uctieva tisícky žien po celom svete. Ubližujú sebe ale aj svojmu okoliu.

Chcem to zmeniť!

Poznámka Autora: práve som pridala 3 časti za sebou a to z toho dôvodu že som a cítila previnilo že som dlho nič nepridala a to akože vážne dlho. Cením si každého čitateľa ktorý zostal alebo ktorý si tento príbeh prečíta. Mám toho v poslednej dobe veľa ale ešte pridám epilóg aby ste mohli uvidieť progress a pomaly spíšem ďalšiu knihu ktorú budem postupne pridávať. Takže už len epilóg ako som hovorila a možno dám ešte nejaký špeciál. Určite aspoň jeden bude na ktorý mam námet ale neviem kedy... Predovšetkým, ešte raz. Všetkým Vám strašlivo ďakujem.

-Unofficial Princess