L.I.S.A.

5. Kapitola

"Dlho..." usmial sa na mňa Ashley tým smutným úsmevom.

Ashley je veterinár, ale keď som mala ja iba 14, tak tu bol iba na brigáde. Videla som ho každý deň. Bola to láska na prvý pohľad. Tak rýchlo ako sa objavila, tak rýchlo aj zmizla. Ashley, ktorý bol o 8 rokov starší nejavil záujem o mňa...

"Čo tu robíš?" zasmiala som sa.

"Tvoja babička mi povedala že tu budeš... tak som si myslel..." odmlčiaval sa za každou vetou.

"Tak si si myslel?" zopakovala som mu vetu keby ju náhodou zabudol.

"Myslel som si, že by bolo fajn znova ťa vidieť..." usmial sa a roztvoril ruky do objatia, "Ani ma neobjímeš?"

S detským úsmevom na tvári som sa rozutekala a vbehla mu do náručia.. Objatie sa nezmenilo. Ani jeho kruhy pod očami ktoré má z ponocovania. Jeho jamky na lícach keď sa úprimne usmeje boli na správnom mieste. Stále ten istý Ashley ale ja nie som tá istá. Ja som sa zmenila. Moja váha o polovicu klesla. A moje sny sa tiež zmenili...

"Počula som, že si sa ženil..." odtiahla som sa a doširoka sa usmiala.

"Počula si správne," zamrmlal a poškriabal sa na zátylku, "Ale počula si aj to že som sa tento rok aj rozviedol?"

Zarazilo ma to, kto by sa rozviedol s tak úžasným chlapom? "Ako sa to stalo?"

"Áh, to je nadlho," vzdychol si a sladko sa usmial. Za tým úsmevom sa skrývalo viac vecí než len šťastie. Prevládal tam smútok a hnev.

Ashley mi nachystal koňa, ja som si ho pomaly zobrala von a naskočila naň. Chýbal si mi kamoš. Objala som ho.

"Awwww, ako môžeš prechovávať lásku k tak tučnému stvoreniu? Je to hnusné..." začula som Anu vzadu.

"To asi preto lebo sama je tučná," zasmiala sa Mia.

"Vráť sa čo najneskôr, chystajú sa jesť!" zakričala mi Ana a ja som sa obzrela. Mala pravdu. Vonku si chystali obrovský piknik. Musím ujsť čo najďalej.

Spomienky na farmu sú tie najlepšie, Mia a Ana tu nemali moc sily na mňa. Možno moje nohy nevládali utiecť pred nimi ale Rustyho boli dosť rýchle na to aby som ušla. Na to aby som aspoň na chvíľu zabudla že som hladná. Na chvíľu mi prestalo záležať ako vyzerám.

"A už sme tu... " zoskočila som s Rustyho a dala mu pokyn aby si ľahol. Ľahla som si vedľa neho do trávy.

"Som tak strašne hladná Rusty, neviem čo mám robiť... neviem ako dlho to ešte vydržím," šepla som, čakala som na odpoveď ale márne. Skôr než som si to uvedomila, moje viečka oťaželi a moje vedomie sa už viac nedržalo na zemi ale odletelo do neznámych krajín.
Prebudila som sa na jemné kolísanie. Pootvorila som oči a rozmazane som videla okolie lesa. Bola som vysoko. Zažmurkala som a postupne som si uvedomovala že ležím na koňovi a obíjam ho. Najbližších pár minút som vnímala rozmazane. V hlave mi prúdili myšlienky a neustále som sa snažila spomenúť čo sa stalo. Alebo čo sa práve deje.

Otočila som trochu hlavu aby som videla smer, zbadala som človeka ktorý vedie Rustyho.

"Ashley?" opatrne som si sadla a hlavu zaborila do konskej hrivy. Ten jemný zápach mi chýbal.

"Nie, ja som William,"

Hneď som sa narovnala, "William? Čo tu robíš?"

"Nejedla si nič od rána, tak som ti priniesol jesť" hodil na mňa ten svoj úsmev na ktorý by naleteli všetky dievčatá. Ja nie. Teraz nie.