L.I.S.A.

13. Kapitola

Bolo zaujímavé sledovať jeho mimiku tváre. Ako sa tmavé oči, plné nenávisti a varovne zvraštené čelo premenili na niečo celkom iné, dokonca nežné a milé. Díval sa na mňa s krehkosťou ako k porcelánovej bábike. Začala mi prekážať tá myšlienka. Rozhodne nie som taká krehká a určite si to s ním neskôr vybavím. Neskôr... Teraz mu uverím aj nos medzi očami.

"Poď ideme domov..." zobral ma na ruky a odniesol do auta. V aute som sedela, celá som sa triasla a premýšľala čo sa stalo a čo sa bude diať. Zaparkoval pred našim domom, opatrne som vystúpila.

"Mellany! Čakaj, pomôžem ti!"

"Nie netreba, v podstate sa mi nič zlé nestalo," mala som zachrípnutý hlas z kričania. Will prišiel a pomohol mi dovnútra. Aspoň sa o to pokúsil. Vkuse som ho odstrkovala.

"Nikto nie je doma?" šepla som, všade bola taká tma. Opatrne som išla po schodoch hore do izby.

"Mell! Dávaj pozor," pribehol ku mne a podoprel ma. Skoro som sa zahrdúsila vlastnými slinami. Chová sa ku mne ako z nejakého klišé filmu. Nie že by mi to nejako vadilo, ale...?

"Viem chodiť, neboj sa!" Odbila som ho. Ako to že sa so mnou vôbec rozpráva? Keby som bola vedela že stačí len aby mi niekto ublížil alebo pohrozil že mi ublíži, nachystala by som to už dávno.

"Hmm, je to celkom nezvyk že sa na mňa pozeráš, nie to že na mňa ešte rozprávaš. Čo ti bolo? Hneval si sa? Za čo?"

Jeho postoj sa rázom zmenil. Odtiahol sa na druhú stranu schodiska a zadíval sa iným smerom. Vlasy si nervózne prehrabol na bok ale nevyzeralo to že plánuje niečo povedať.

Ach vážne? Celkom ma to sklamalo, ten jeho postoj.

"Že som sa ja pýtala...," zvrtla som sa na schodoch a mala som to namierené hore do kúpeľne dať si sprchu no v tom sa stala klasická vec ktorú je možné vidieť vo všetkých zamilovaných filmoch a drámach. Will ma chytil za ruku a povedal: "Mell, nechoď,"

Z jeho úst to vyznelo trocha zúfalo.

"Nerád sa dívam ako Mellany trpí, bol som nahnevaný, lebo som tomu nemohol zabrániť"

Týmito slovami mi zahral na srdce. Na tvári sa mi zjavil na sekundu blažený úsmev ale hneď sa to vytratilo pri pomyslení na Lisu.

"Keď tak veľmi nenávidíš ako trpím, prečo si si začal s Lisou?" hodila som mu do tváre na čo zostal William pomerne zaskočený. Dobre vedel že ho viac než ľúbim a on si začne s mojou najlepšou kamarátkou. Idiot. Lepšie slovo preňho asi nenájdem.

Odišla som po schodoch do kúpeľni. Už už som sa chcela vyzliekať keď v tom ma naozaj zaujímalo kde sú všetci. Od príchodu tých dvoch sa nikdy nestalo že by bol dom čo i len na minútu prázdny.

Zliezla som po schodoch a tam moje oči zazreli stáť Williama stále na tom istom mieste. Bol trocha zaskočený keď ma uvidel. "Will? Kde je mamina? A čo Mason "

"Mamine volali ráno že má dôjsť do práce. Mal pre teba prísť Mason ale musel ísť na zápas. Nechali tu odkaz mne ale ja som tiež prišiel neskoro. Prepáč že..."

Vbehla som mu do reči: "Neospravedlňuj sa, je to v pohode. Teraz už vážne idem,"

Vrátila som sa do kúpeľni a dala som si krátku sprchu. Bola som v tme. Nechcela som sa vidieť v zrkadle. Pretože som sa bála, že by sa Ana vrátila a znova ma začala otravovať.
Ale počas sprchovania, keď som na seba nechala padať horúce kvapky vody, som zacítila prázdno. A to nielen v mojom srdci ale aj v mojom žalúdku. Prišiel na mňa hlad a ja som strašne túžila po tom aby som ho mohla niečím zaplniť.