L.I.S.A.

12. Kapitola

Mesiac a jeho spoločníčky hviezdy už dávno tancovali po čierno-čiernej oblohe, napriek tomu ja som ešte stále neprišla k domu. Zo školy som to mávala vždy ďaleko, ale nie je to taká diaľka že by sa nedala prejsť pešou chôdzou. Avšak moje tenké nohy ktorým chýba veškerá živina, vysielajú do môjho mozgu varovné signály.

Narozdiel odo mňa - pachtiac po dychu a každým metrom spomalujúc - Ana išla elegantným krokom vedľa mňa. Pripomínala mi tým skutočnosť, ako veľmi podradná som. Všetci chlapci sa po nej obzerali. Ale po mne nezavadil nikto ani pohľadom. Keď som už vyšla z mesta a kráčala pomedzi domami, dostala som strašne zlý pocit že ma niekto prenasleduje. Otočila som sa a asi 20 krokov odo mňa kráčal nejaký človek. Kto to je? Rozhodla som sa zabočiť do ľava. Hneď ako som zabočila tak som zrýchlila do kroku nehladiac na to ako moc vyčerpaná som sa cítila byť.

"Vidíš, mala si čakať tam kde som ti povedala, teraz si to s tebou rozdá nejaký tučný pán," smiala sa Ana.

"Možno nejde za mnou ale za tebou," povedala som jej zadychčane a nervózne som sa obzrela.

"Ver mi moja malá, on ide za tebou," škodoradostne sa zasmiala a naklonila sa aby mi zašeptala do ucha: "na tvojom mieste sa ponáhľam,"

Neustále som sa obzerala ako nepríčetná. Po chrbáte mi prechádzal studený pot. V tom som ho zazrela. Išiel tou istou uličkou ako ja. Neustále zrýchľoval do kroku. Nepáčilo sa mi to. 
Pomaly ale isto som začala prepadať panike. Obzerala som sa okolo seba či tu neuvidím nejakého človeka, živú osobnosť alebo aj zviera by mi v tomto momente stačilo. Moje vedomie kričalo o pomoc a vydávalo varovné signály možno všetkým občanom štátu. Tak prečo ma všetci ignorujú? Chvíľkovo som pomyslela na Willa. On, jeho tvár a jeho hlas mi preblesol mysľou. Ale v tom som tam zbadala aj Lisu. Ako sú niekde spolu. Držiac sa za ruky a robiac divné veci. 

Ani som sa nenazdala a moju ruku silno zovierali tlsté spotené horúce prsty. V ten moment som znenávidela horúce ruky. Vždy som milovala keď mi môj brat zahrieval v detstve ruky ale toto bolo od toho ďaleko. 

"Ahoj dievčatko," slizký hlas mi prešiel po chrbáte a zanechal mi tam zimomriavky. Do nosu mi vrazil smrad alkoholu. Mužovi som videla perfektne do tvári, a to vďaka osvetleniu na cestách. Bol o hlavu nižší než ja, ale aj napriek tomu som cítila akoby som sa každú chvíľu mala zlomiť pod jeho dotykom. Mal neoholenú bradu, vlasy mal dlhé neupravené a podla počtu vrások na jeho tvári by som mu tipla 40.

"Odprevadím ťa domov?" oblizol si jazyk a jeho ruka nemala vôbec v pláne opustiť moje zápästie.

"N-Nie net-netreba," zakoktala som sa pošepky. Dívala som sa do zeme a premýšľala nad plánom ako utiecť.

"Mladé dievča ako ty, a tak chudé ešte... a ešte stále v školskej uniforme, nemôžem si pomôcť," mrmlal nenásytne muž a až podozrivo nebezpečne si olizoval pery.

Snažila som sa mu vytrhnúť ale chytil ma ešte silnejšie a druhou rukou ma schmatol na krku.

"Nie prosím, pustite ma," začala som kričať, sú tu domy, musí ma niekto predsa počuť.

"Ešte slovo a bude to bolieť!" viac zosilnilo zovretie na mojom krku. Ťažko sa mi dýcha, "Si tak strašne chudá, nemôžem si pomôcť,"

Pustil moje predlaktie, zosilnil zovretie okolo môjho krku a začal si rozopínať opasok. Celá som sa triasla, nevedela som dýchať a nevedela som čo robiť. Moje ruky sa snažili uvolniť zovretie na mojom krku. Prižmúrila som oči, nech už to mám za sebou, nech už môžem ísť čím skôr domov.

Prečo mi Ana nepomôže? Kam zmizla? Mia kde si ty? Cat? Myslela som že tu budeťe vždy somnou. Kam ste odišli? Nechali ste ma tu len tak. V duchu som aj tak volala len na jedno meno. William, prosím pomôž mi.

Ten starý, slizký dedko si stiahol aj boxerky, zhodil ma na zem, jeho ruka znova našla môj krk a dusila ma viac než pred tým. V očiach ma pálili slzy a nepomáhalo ani bitie a kopanie. Už som bola zo všetkým zmierená. Asi to tak naozaj malo byť.

Začula som auto ktoré prudko zabrzdilo a následne silno dopadajúce kroky s prerývaným dychom. Toho oplzlého starého muža to zastavilo, nestihol nič spraviť. V moment ako sa obzrel dostal päsťou do nosa. Tým pádom pustil aj mňa, stihla som sa posadiť a odsunúť, popraviť sukňu. Spatrila som Williama, jeho nahnevanú tvár ako sa mračí na toho muža. Začal ho mlátiť, na ruke mal toľko krvi - našťastie nie vlastnej. Po chvíli som sa dostala zo šoku, William potratil všetok rozum, kopal a mlátil starého pána. Čo najrýchlejšie som sa vyštverala na nohy a snažila som sa Williama odtiahnuť. 

Bolo to zvláštne. Obraňovať muža ktorý mi chcel spraviť rovnaké svinstvo aké sa mu teraz dostáva. Ale napriek tomu sa moje svedomie dostalo do rozporu s Williamovým chovaním.

"Will, to už stačí," chytila som mu zakrvavenú ruku, ale on sa mi vytrhol. Nepočúval ma, "Will! Dosť! Veď ho zabiješ!"

Odsotila som Willa od toho muža,"zaslúži si to!" zavrčal a pozrel sa na mňa veľkými očami. Neboli tak sivé a mierumilovné ako som si ich pamätala. Boli tmavšie o niekoľko odtieňov. Možno to robilo to svetlo ale to nemenilo nič na veci, že mi v danom momente naháňal strach.

"Will," šepla som a dívala som sa mu do očí. Akoby sa mu niečo pohlo v hlave, zažmurkal a jeho oči dostali späť svoju farbu.

-Unofficial Princess