L.I.S.A.

7. Kapitola

"Nie, ty prepáč Mellany!" Mia naštvane zavrčala a udrela ma do žalúdku.

Nie! To si nespravila. V momente som zacítila tlak v žalúdku. Nevedela som tomu zabrániť. Rýchlo som sa od Williama odtiahla a ušla som za krík. Bože, to je trápne. V duchu som si tak strašne nadávala. Povracať sa pred Williamom. Ďakujem Mia. Vyvrátila som všetky zvyšky ktoré som nevyvrátila včera. Aj som sa čudovala že niečo ešte dokážem vyvrátiť. Myslela som že po večeri som vyvrátila všetko. Asi tam ešte niečo asi zostalo.

Na pár minút som zavrela oči. Chcem zmiznúť, chcem sa stratiť. Chcem byť hocikde inde, len nie tu. Zadržiavala som slzy, vyvolalo to vo mne extrémne pocity. K človeku, ktorého som nenávidela pre nič za nič.
Will pomaly pristúpil ku mne a kľakol si, "Si v poriadku Mell?"

Nezmohla som sa na viac než len na prikývnutie. William ma pomaly chytil okolo pliec a pomohol mi vstať, „Vieš chodiť? Pôjdeme pomaly domov."

Prečo sa ku mne správa tak dobre? Prečo je ku mne tak milý?

Potichu som sa celú cestu oňho opierala a kráčali sme domov. Nevedela som sa mu pozrieť do tváre, nevydala som zo seba ani hlásku. Iba Mia mi celú cestu hovorila že ako dobre spravila. Asi má pravdu. Neviem si prestaviť ako by to dopadlo keby sa pobozkáme. Bolo by to strašne divné u nás v domácnosti. Mason by sa hneval a mamina by bola určite tiež proti. Takto ako to je to je v poriadku.

"Som rada že to začínaš chápať Mellany, nie si taká sprostá ako som si myslela!"

"Ďakujem," šepla som Mii, ale až potom som si uvedomila že to bolo nahlas. To ticho prerušil môj chrapľavý hlas. Prosím! Ignoruj to!

Ale William začal rozprávať, a úplne od veci.

"Hah, pamätám si že aj po behaní si zvykla zvracať. Bolo mi to vždy tak ľúto. Potom si bola zvyšok dňa celý deň len mrzutá a s nikým si sa nebavila. Tak ako teraz. Vracala si a vôbec sa so mnou nebavíš. A už to vyzeralo že sme si začali celkom dobre rozumieť," zasmial sa a pozrel sa na mňa, rýchlo som sa vyhla jeho očiam a pozrela som sa do zeme.

Mysli na Lisu, mysli na Lisu. V hlave som si premietala Lisinu tvár. Akoby sa tvárila keby ma tu vidí s Willom?

"To je pravda, bolo mi zle a každý sa dobre bavil. Nechcela som kaziť zábavu."

"Nekazila si zábavu, každý sa chcel s tebou baviť!" povedal a na chvíľu sa odmlčal, "Hlavne ja."

Celkom ma to zarazilo. Nevedela som čo na to povedať. Trocha sa mi roztriasli kolená.

"Vždy som ťa sledoval, teba som vždy hľadal prvú. A vždy som vedel kedy sa cítiš zle Mellany. Tak ako včera alebo dneska..."

"Takže ty si to videl ..." sklopila som zrak.

"Si chorá? Prečo to nepovieš mame?"

Takže on si myslí že som chorá? Je zlaté že sa o mňa bojí. Ale ja som až vo veľmi dobrom stave.

"Nechaj ho nech si myslí že si chorá!! Inak všetko pokazí!"

"No áno, som chorá len som nechcela pokaziť výlet, babku som nevidela tak dlho a ani Rustyho..." šepla som.

"Chápem, ale budeš jej to musieť zajtra povedať! Bojím sa o teba..."

Bojím sa o teba. Tieto slová ma dostali. Nevedela som čo na to povedať, nevedela som či to myslí vážne alebo nie. Spomalila som aby som nešla vedľa neho ale tesne za ním. Chcela som sa iba chvíľu naňho počas kráčania dívať.