The Girl Who Fought [HP|FF]

Kapitola 16. - Víkend na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť

Krátko pred koncom februára mala Astrid voľný víkend.
Draco jej sľúbil, že sa bude držať na uzde a pokúsi sa do ničoho nezapliesť. Vedel, že ak tento sľub poruší, Astrid sa to nejako dozvie a bez váhania mu prečíta myšlienky, aby zistila, či to skutočne spravil.
A tak si v piatok poobede zbalila pár vecí, ktoré kúzlom zmenšila, aby sa jej zmestili do brašne. Požiadala Dumbledora o použitie jeho krbu a keď dostala povolenie, pomocou hop-šup prášku sa premiestnila do Šikmej uličky. Zašla do úzkej tmavej ulice ukrytej medzi dvoma obchodmi a premiestnila sa. S rachotom sa objavila na Grimmauldovom námestí v jednej zašitej uličke. Prehodila si cez hlavu kapucňu a ráznym krokom sa vybrala k veľkej budove. Rozhliadla sa, či ju niekto nesleduje, no nevšimla si nikoho známeho a muklovia boli podľa nej príliš slepí na to, aby si všimli nejakej zmeny. Grimmauldovo námestie dvanásť, povedala si v mysli. Budovy s číslom jedenásť a trinásť sa rozostúpili a v medzere medzi nimi sa vysunul ďalší dom. Vyšla po niekoľkých schodoch a trikrát zaklopala na dvere. Dlho sa nič nedialo, už sa chystala zaklopať znova, keď sa ozvalo cvaknutie zámku a dvere sa pomaly otvorili. V drobnej medzere sa objavil domáci škriatok.
,,Dobrý deň, Kreacher," Mierne sa uklonila, aby starému škriatkovi prejavila aspoň nejakú úctu. Kreacher bez slova ustúpil od dverí a vpustil čarodejnicu dnu.
,,Pán je v kuchyni, večeria," Oznámil jej domáci škriatok a znovu zamkol dvere.
,,Ďakujem, Kreacher," Pozdravila ho a bez ďalších zbytočných slov zamierila do kuchyne. Dvere boli pootvorené a tak do nich len jemne strčila a ony sa samé otvorili.
Sirius na to nijako nereagoval, zrejme si myslel, že to len Kreacher prechádza okolo do inej miestnosti. Keď však nepočul žiadne mrmlanie a nadávky, zodvihol pohľad od svojho jedla a pozrel sa ku dverám. Zamračil sa. Kvôli kapucni nevidel osobe do tváre.
,,Kreacher, koho si vpustil dnu?" Zakričal na domáceho škriatka, akoby vpustená osoba nestála priamo pred ním.
,,Popravde, očakávala som krajšie privítanie," Priznala so smiechom Astrid a zložila si kapucňu. ,,Ešte aj Kreacher ma spoznal."
Black vstal od stolu a pozoroval ženu stojacu pred ním. Nemohol uveriť svojim očiam. Nečakal, že sem Astrid príde.
,,Astrid,'' Viac zo seba nedokázal dostať. Úplne stratil reč. Iba tam tak stál, prekvapene si prezeral ženu stojacu pred ním a pokúšal sa uistiť v reálnosti tejto chvíle.
,,Mám voľný víkend a tak som sa rozhodla navštíviť svojho starého priateľa. Snáď ti nebude vadiť, ak tu na chvíľu ostanem," Venovala mu jeden zo svojich žiarivých úsmevov.
,,Ako by mi to mohlo vadiť? Trvám na tom, že tu musíš ostať!" Priskočil k nej a uväznil ju v objatí. Bol nadšený z toho, že za ním Astrid prišla. Keby prišiel aj Harry, bol by ešte šťastnejší. Bol by s dvomi ľuďmi, ktorých mal najradšej, šťastnejšieho človeka by nikto nenašiel.
,,Mrzí ma, že som nepriviedla aj Harryho," Prerušila tok jeho myšlienok a on vedel, že mu ich čítala. ,,Prepáč, viem, že to nemáš rád. Tak či tak, stále mi je ľúto, že nemohol prísť so mnou. Na Rokforte to je teraz veľmi zložité. Umbridgeová pomaly všetko ovláda."
,,Stále tam je predsa Dumbledore. Ten to nenechá len tak," Venoval jej povzbudivý úsmev, presunul jednu svoju ruku na jej chrbát a jemne ju potlačil smerom ku stolu. ,,Posaď sa, odpočiň si. Nie si hladná? Kreacher ti prinesie jedlo."
,,Dúfam, že máš pravdu, Sirius," Jeho ponuku prešla, akoby nikdy nebola vyslovená a posadila sa vedľa neho. ,,Dúfam, že ju Dumbledore vyženie. A predovšetkým dúfam, že to nebude Umbridgeová, ktorá vyženie Dumbledora."
Aj cez jej úsmev Sirius videl, že na stále mladej tvári sa vytvorili vrásky, pod žiarivými zelenými očami mala tmavé kruhy a pôsobila veľmi unavene.
Astrid bola rada, že je Sirius zase šťastný. Vždy mala pre mužov z rodu Blackovcov slabosť. Hlavne pre Siriusa a jeho mladšieho brata Regulusa. Samozrejme bol Regulus pre ňu vždy prednejší než o dva roky starší Black, avšak aj toho mala radšej, než by si to sama chcela pripustiť. To bol dôvod, prečo sa k nemu vždy vracala. Vždy to bol on, u koho pátrala po úkryte, u koho hľadala pochopenie a podporu. A preto tu bola vždy pre neho, nech sa stalo čokoľvek, nech spravil čokoľvek. Bol to stále jej drahý Tichošlap.
,,Som rád, že si prišla, Astrid. Moc si ma tým potešila. Ale prečo si mi neposlala list? Viem, že z Rokfortu sa to moc nedá, ale nejako by si to vedela zariadiť, či nie?" Pokračoval vo večeraní, akoby ho predtým vôbec nevyrušila.
,,Och, samozrejme, že by sa to dalo nejako obísť. Ale chcela som ťa prekvapiť," Položila mu ruku na tú jeho a palcom ho po nej jemne pohladila. Hneď však ruku stiahla, aby mohol ďalej jesť. ,,Vážne je škoda, že som Harryho nemohla vziať so sebou. Veľmi som chcela a som si istá, že Dumbledore by proti tomu nijako nenamietal. Lenže tá Umbridgeová, veď vieš."
Sirius chápavo prikývol a vložil si do úst ďalšie sústo. Zrazu mu mäso chutilo nejako trpko. Na jeho ramená doliehala zvláštna ťažoba, ktorej pôvod nepoznal, a kazila mu chuť do jedla. Ťažko prehltol, položil príbor na tanier a odsunul ho od seba.
,,Ešte stále pracuješ pre Malfoya, však?" To meno povedal s takým opovrhovaním, až ju z toho zamrazilo. Skôr, než mu odpovedala, uhla pohľadom pred jeho čiernymi očami. Nedokázala sa mu pozerať do očí, keď sa na ňu pozeral s takým obviňovaním.
,,Áno, ale vieš, ako to je v skutočnosti."
,,Máš pravdu, je to ešte horšie. Pracuješ pre Voldemorta," Zavrčal na ňu.
,,Nie je to tak, že by som chcela," Zamračila sa na neho. ,,Nemám na výber. V ten deň, keď sme sa videli som sa nechala chytiť. Chcela som to všetko ukončiť, zbaviť sa tohto nechutného bremena. Ale ten zbabelec ma nedokázal zabiť. Radšej so mnou uzavrel dohodu, na ktorej konci tak či tak niekto zahynie."
,,Akú dohodu?" Nahol sa bližšie k nej. Znovu pred ním uhla pohľadom. Zhlboka sa nadýchla a pozrela sa mu do očí.
,,Ak splním úlohu, ktorú mi zadal, moja matka, Remus a ty budete v bezpečí. Viem, že sotva sa otočím chrbtom, pokúsi sa vás zabiť, no zatiaľ svoj sľub plní, ani sa ťa nepokúša nájsť."
Sirius otvoril ústa, no hlas sa mu zasekol niekde v krku.
,,Sirius, ja-" Vlastne ani nevedela, čo by mala povedať. Mala sa ospravedlniť? Za čo? Nenašla na to dôvod. A tak mlčala. Sedela a mlčala, zelené oči upierala do jeho čiernych, vpíjala sa do nich. A nakoniec to bol on, kto pohľadom uhol prvý, i keď ona bola vinnou. Nakoniec však sklopila zrak a on sa na ňu znovu pozrel, nemusel hľadieť do tých nešťastných očí.
Sirius vedel, že Astrid je ženou, ktorá hľadela do očí Smrti toľko krát, že vždy, keď sa stretli, Smrť bola tá, ktorá prvá uhla pohľadom.
,,Stmieva sa," Dostala zo seba Astrid, čím prerušila to dlhé ticho. Zodvihla pohľad od zeme a zabodla ho do dverí kuchyne, akoby cez ne videla až von z domu. ,,Bude búrka."
,,Stále sa ich bojíš?" So starosťou si premeriaval jej bledú tvár. Po jeho otázke zbledla ešte viac a nervózne prehltla, pravdepodobne aby zahnala nepríjemnú hrču, ktorá sa jej tvorila v hrdle.
,,Áno," Dostala zo seba neprirodzene chrapľavým hlasom, ktorý bol jej reálnemu veľmi vzdialený. Sirius bez slova vstal a pristúpil k nej. Vzal jej tvár opatrne do dlaní, rukami mierne pohol hore, aby jej naznačil, nech sa postaví aj ona. Bez toho, aby sa na neho pozrela, poslušne vstala.
,,Pozri sa na mňa, líštička. Prosím."
,,Tak si mi nepovedal už dávno," Vrhla na neho pohľad a jej kútiky sa zodvihli do mierneho úsmevu. ,,Odo dňa, keď som prišla so Znamením zla."
Postrehla v jeho tvári záblesk ľútosti. Vedela, že ho to mrzí. Nemusel nič vravieť. A ona nemusela nahliadnuť do jeho mysle, aby to vedela.
,,Neodchádzaj, Astrid. Ostaň tu so mnou. Už navždy," Pristúpil k nej bližšie, takže sa ich hrudníky dotýkali a ona mohla na tvári cítiť jeho horúci dych. Sálalo z neho neobyčajné teplo, ktoré narážalo na chlad jej tela. Navzájom sa vyvažovali.
,,V nedeľu sa musím vrátiť," Povedala to tak potichu, že sa sama sotva počula. Prešiel jej palcom po spodnej pere a ona podvedome zavrčala. Obtrel si pery o tie jej a chystal sa ich spojiť v bozku. Avšak Astrid sa včas spamätala a prudko od neho odstúpila. Vrhol na ňu spýtavý pohľad. ,,Už si pôjdem ľahnúť, som unavená."
,,Môžeš sa vyspať v mojej izbe. Ja ešte pôjdem nakŕmiť Hrdozobca a neskôr sa pridám, ak ti to nebude prekážať."
,,Radšej sa pôjdem vyspať do niektorej z ostatných izieb. Nechcem ti zbytočne zaberať miesto na posteli," Nervózne sa poškrabala na zátylku. ,,Tak teda dobrú noc."
,,Dobrú noc, Astrid. Vidíme sa ráno."
Sotva za sebou Astrid zavrela dvere od izby, oprela sa o ne a zosunula sa na zem. Vedela k čomu sa v kuchyni schyľovalo a vedela, že to nie je správne. Tak prečo po tom tak moc túžila? Aj keď celé roky utekala pred svojou minulosťou, nikdy nebola sama. Nemohla preto svoju túžbu zhadzovať na samotu. Jednoducho to bol Sirius. Ten Sirius, pre ktorého mala vždy slabosť. Bola zo svojich pocitov unavená. Túžila necítiť nič, aby mala aspoň chvíľu pokoja. Z očí sa jej tisli slzy a zmáčali jej líčka. Plakala v tichosti, jej telo sa triaslo pod návalom potláčaných vzlykov.

Vstala skoro ráno, s východom slnka. Ako zvyčajne. Schody zbehla nebezpečne rýchlo, jediné pošmyknutie a mohla si minimálne rozbiť hlavu. Neskrotné vlasy jej odstávali na všetky strany ešte viac než zvyčajne. Prečesala ich prstami, dlaňami si pretrela unavenú tvár a vošla do kuchyne.
,,Dobré ráno, Kreacher. Priniesol by si mi, prosím, nejaké raňajky?" Usmiala sa na škriatka. Ten si ju chvíľu v tichosti premeriaval pohľadom, potom sa mierne uklonil a odišiel pripraviť jedlo.
,,Neviem, čím to je, ale okrem mojej matky si snáď jedinou osobou, ktorú Kreacher akceptuje a možno aj má rád," Ozvalo sa od dverí. Astrid sa otočila a venovala rozospatému Siriusovi žiarivý úsmev. Ten na nej mohol oči nechať. I keď vonku ešte trval február, vo vnútri bolo pekne teplo a to donútilo Astrid spať len v tielku a látkových šortkách.
,,Vieš, možno to je tým, že mu prejavujem určitú úctu. Okrem toho som čistokrvná, takže ho k poslušnosti núti aj to. A kým som sa nevzbúrila Temnému pánovi, tvoja matka ma mala celkom rada. Alebo ma aspoň akceptovala."
,,Nehovor mu tak. Tak ho nazývajú iba smrťožrúti," Sirius sa trochu zamračil.
,,Prepáč, sila zvyku."

Celý deň strávila v Siriusovej bezprostrednej blízkosti. Dokonca s ním zašla von. Síce jej chvíľu trvalo, kým sa nechal nahovoriť na obojok a vodítko, no bolo to nutné. Psy nemohli len tak na voľno pobehovať po meste. A tak sa s ním cez deň bola trochu prejsť. Sotva zapadlo slnko a posledný ľudia zaliezli do svojich obydlí, vytiahla Hrdozobca z domu. Už dávno nelietala. A bola si istá, že ani Sirius a Hrdozobec. Tento krát mohol byť Sirius voľný, to ju na tom tešilo najviac.
,,Ale nepoletíme ďaleko. Iba pár kôl nad mestom a zase späť," Upozornila Siriusa, keď si za neho sadala na hipogrifov chrbát. Pevne ho objala okolo pásu, hlavu si oprela o jeho chrbát a zavrela oči. Posledné dni ju vyčerpávali. Služba Temnému pánovi ju ničila. Trhalo ju to na kusy. Z myšlienok ju vytrhol tlak, ktorý zacítila, keď Hrdozobec vzlietol. Otvorila oči a pozorovala nočné mesto pod nimi. Vedela, že Sirius zájde ďalej, než by mal. Nehodlala mu v tom brániť. Chápala ho.

Cítila, ako niekto opatrne berie jej telo do náruče. Trochu sa pomrvila, no nechcela otvárať oči. V náruči, z ktorej sálala tá neobyčajná horúčava, jej bolo až príliš dobre. Nespomínala si, kedy zaspala, no bola rada, že neuvoľnila svoje zovretie okolo Siriusovho pása a nespadla počas letu.
,,Prečo ma nesieš do svojej izby?" Opýtala sa so šibalským úsmevom.
,,Zase mi čítaš myšlienky?"
,,Och, vôbec nie. Ale to, že mám zavreté oči ešte neznamená, že nerozoznám strany."
,,Vadí ti to?"
Otvorila oči.
,,Nie."
V jeho izbe sa mu napokon poddala. Nebol to pre ňu hriech, výčitiek sa nebála. Nebola nikomu neverná, nikoho nezrádzala, poslúchala svoje srdce. Bol to snáď zločin? Nebol. A tak sa toho nebála.

Nedeľné dopoludnie znovu strávili spolu. Pred obedom ho zase vzala na prechádzku v podobe psa. Keď sa vrátili, ešte sa najedla a potom sa s ním rozlúčila. Sľúbila mu, že mu bude písať vždy, keď sa bude dať. A najbližšie sebou určite privedie aj Harryho. Vedela, ako moc svojmu krstnému otcovi chýba. Čarodejnica sa s ním rozlúčila plachým bozkom a sotva sa budova zatiahla a domy s číslami jedenásť a trinásť sa znovu spojili, premiestnila sa do Deravého kotlíka, odkiaľ sa cez krb vďaka hop-šup prášku dostala do riaditeľne.
Dumbledore sa na nič nepýtal. Vedel, kde bola a Astrid si bola istá, že vedel aj to, čo celý víkend robila. Zato Draco ju zahrnul otázkami.
,,Do toho ťa nič nie je, Draco. Ak ti to budem chcieť povedať tak ti to poviem. Zatiaľ ale nechcem. Tak mi daj pokoj," Odbila ho jednoducho.
Draco mlčal. Síce veľmi neochotne, ale mlčal. Vrelo to v ňom. Žiarlil. Nemohol tvrdiť, že by bol do Astrid zamilovaný. Bol tu však omnoho silnejší pocit. Moc. Patrila jemu. To on bol ten, kto ju ovládal, koho poslúchala, pre koho sa smiala, pre koho dýchala. Pre neho, pre nikoho iného. Štvalo ho, že mu odmietla odpovedať na otázky. Zúril ako nikdy pred tým. Jeho tvár sa však nepohla. Ostal chladný s kamennou maskou, aby neukázal Astrid, čo všetko pre neho znamená.