The Girl Who Fought [HP|FF]

Kapitola 8. - Výlet do Rokvillu a dekrét o vzdelávaní číslo dvadsaťštyri

   Dva týždne ubehli pomerne rýchlo, všetci slizolinskí študenti rozoberali blížiaci sa výlet do Rokvillu.
   Astrid tento výlet nadmieru potešil. Započula totiž Pansy Parkinsonovú, ako sa s pár dievčatami dohaduje o priebehu víkendu. Jedného z otravných Dracových pätolízačov máme z krku. V hlave mala imaginárny zoznam Dracových prívržencov a pomaly z neho odškrtávala mená. Čím menej mien, tým väčšia pravdepodobnosť, že Draco, s ktorým strávi celý výlet bude ten Draco, ktorého mala skutočne rada.
   Posledné dni sa je zdali neuveriteľne dlhé, čas akoby ubiehal pomalšie. V ráno výletu vletela do Dracovej izby ako víchrica, skočila na jeho postel a s radostným krikom ho budila.
   ,,Och, bože, Draco umlč ju lebo za seba neručím!" Ozvalo sa z jednej z postelí. Astrid však chlapca ignorovala, neprestala skákať na Dracovej posteli a pišťať ako nejaké dieťa, až kým po nej majiteľ postele nehodil vankúš.
   ,,Vylez už z tej postele," Zoskočila na zem, chytila Draca za ruku a ťahala ho von z perín. ,,Pohni si. Nesmú odísť bez nás! Draco!"
   ,,Veď už idem! Pusti ma. Správaš sa ako malé dieťa," Vyčítal jej. Bol rozospatý a predovšetkým podráždený, keďže ho Astrid neprebudila zrovna príjemným spôsobom. ,,Čo tu ešte robíš?! Vypadni!"
   ,,Prepáč. Už odchádzam," Zodvihla ruky v obrannom geste a s drobným úsmevom vycúvala z izby.
   Musela uznať, že keby bola v Dracovom veku, padla by z neho na kolená. Takmer biele vlasy mu odstávali na všetky strany, padali mu do očí. Líčka mal červené. Nevedela, či ho priviedla do rozpakov, alebo bol tak červený od hnevu. Tak či tak, bol roztomilý a aj keď ho vo svojom veku považovala skôr za mladšieho brata, keby bola rovnako stará rozhodne by sa ho pokúsila zbaliť, aj keď mala slabosť pre tmavé vlasy.

   Čakala na Draca vonku pri ostatných študentoch. Svoj typický čierny plášť dnes zamenila za kabát rovnakej farby siahajúci do polovice jej stehien. Slabý vietor sa jej pohrával s vlasmi. Keď sa Malfoy konečne uráčil prísť, v pätách mal viac ľudí než zvyčajne. Po vstupe do Rokvillu sa však odpojila väčšia časť, ktorú prevažne tvorila partia dievčat pod velením Pansy Parkinsonovej. Nakoniec pri Dracovi ostali jeho typický bodyguardi - Crabbe a Goyle - a chorobne vyzerajúci chlapec Theodore Nott. 
   ,,Crabbe, Goyle, čo keby ste vzali Thea do Troch metiel? Alebo si choďte kúpiť nejaké dobroty," Rukou siahla do vrecka svojho kabáta a keď ju odtiaľ vytiahla, hodila Goylovi mešec plný galeónov. Chlapci nenamietali. Každý z jednej strany chytili Theodora pod pazuchy a ťahali ho preč. 
   ,,Prečo si to spravila?" Draco sa neunúval pozrieť sa na Astrid. Kráčal ulicou vpred, oči mu kmitali po okolí, ani raz nezastavili na jeho spoločníčke. 
   ,,Chcela som byť s tebou aspoň na chvíľu sama. Bez škriekania Pansy, či tupých rečí Crabba a Goyla. Neviem koľko to ešte vydržím bez toho, aby som na nich nevrhla nejakú kliatbu," Usmiala sa, keď si všimla, že Dracove pery sa vykrivili do úsmevu. ,,Mám ťa rada, Draco. A trápi ma s akými ľuďmi sa stretávaš. Máš na lepších." 
   ,,Napríklad na Pottera?" Oboril sa na ňu, úsmev mu z tváre razom zmizol. Astrid sebou mierne trhla, tón jeho hlasu ju znervóznil. 
   ,,Tak som to nemyslela," Pokrútila hlavou a aby sa vyhla jeho zúrivému pohľadu, presmerovala svoju pozornosť na cestu pred nimi. ,,Chcela som tým povedať, že Crabbe a Goyle nie sú zrovna dvojica, ktorá by ti pomáhala rozvíjať sa. Pansy, nech je aká je, aspoň je inteligentná a aj keď jej posadnutosť tvojou osobou je až chorobná, musím uznať, že je rozhodne lepšou voľbou než tí dvaja. Síce celkovo nesúhlasím s partiou, ktorú máš zakaždým za pätami, nájdu sa tam aj ľudia, ktorých by si sa mal rozhodne držať a riadiť sa nimi. Nimi a nie pomýlenou predstavou tvojho otca o správnom živote čistokrvného Malfoyovie princa." 
   ,,Nie si moja matka! Ako sa vlastne opovažuješ spochybňovať môjho otca? To, že ťa Temný pán poveril úlohou byť vždy po mojom boku a chrániť ma ak to bude nutné ešte neznamená, že môžeš riadiť môj život," Zavrčal na ňu cez zaťaté zuby. 
   ,,Takto sa so mnou nerozprávaj, Draco," Vrhla na neho vyčítavý pohľad. ,,Obetovala som všetko, všetko, čo som mala. Obetovala som to Temnému pánovi, svojej matke, tvojmu pokryteckému otcovi, tebe. Nezostalo mi vôbec nič, Draco. A ty si dovoľuješ rozprávať so mnou takýmto tónom? Vlastnými rukami som zabila muža, ktorého som milovala len kvôli želaniu muža, ktorý sa celé roky hral na môjho otca a potom na mňa poštval svoje psy! A keď potom prišiel a žiadal ma o láskavosť, so sklonenou hlavou som sa mu podvolila. Nie zo strachu, nie zo súcitu, nie z vernosti. Všetko to bolo pre teba, Draco Malfoy. Tak buď taký láskavý a maj ku mne aspoň trochu úcty." 
   Hlas sa jej triasol, cez slzy nahromadené v jej zelených očiach takmer nevidela. Zhlboka sa nadýchla, narovnala sa do svojej úplnej výšky a uhladila si kabát. Pár krát zaklipkala očami a rukávom kabátu si utrela pár neposedných sĺz. 
   ,,Astrid, ja-" 
   ,,Čo keby sme našli tvojich priateľov a zašli ku Trom metlám? Pozývam," Na tvári vyčarila úsmev, akoby pred chvíľou medzi ňou a Dracom neprišlo ku žiadnej výmene názorov. Malfoy mlčky prikývol a nasledoval Astrid.