The Girl Who Fought [HP|FF]

Kapitola 22. - Lov sa začína

   Astrid vedela, že Voldemort nie je hlupák a nie je ani naivný či slepý. Keby bol, nestal by sa najmocnejším černokňažníkom. A preto jej bolo jasné, že skôr či neskôr prestane tolerovať jej neposlušnosť. Bála sa toho dňa a predsa bola odhodlaná Voldemortovi čeliť so všetkým, čo má. Bola ochotná zomrieť ak ho to aspoň spomalí a ona tým dá Fénixovmu rádu aspoň minimálny náskok. Bolo jej jedno, že v jej tele rastie dieťa, bolo jej jedno, že za sebou nechá svoju dcéru, Draca a mnoho priateľov, ktorí za ňou budú smútiť. Táto strata stála za záchranu mnohých nevinných životov.
   Prekvapilo ju, že si Pán Zla nechal skákať po hlave tak dlho. Zrádzala jeho dôveru priamo pred jeho nosom. Vysmievala sa mu tým do tváre. A on takmer trištvrte roka nepohol prstom, aby ju zastavil. Pravidelne ju, rovnako ako ostatných smrťožrútov, zvolával na porady, rovnako ako k nim aj k jej ušiam sa dostávalo mnoho dôležitých a predovšetkým tajných informácií. No on na to nedbal. I keď vedel, že jej nemôže dôverovať. Astrid si bola istá, že Voldemort všetko vie. Tiež predsa nebola hlúpa, vyrastala po jeho boku, poznala ho.

   Až po štvrť roku pokoja, niekedy uprostred apríla, zvolal ďalšiu poradu. Nezvyčajné ticho a chlad v okolí sídla ju znervóznil. Pred začatím porady vonku vždy postávalo niekoľko smrťožrútov, sídlo obklopoval les a tak bolo často počuť zvuky prírody, preto jej ticho prišlo podozrivé. A ten chlad... Apríl bol predsa uprostred svojho rozkvetu, tak prečo ten mráz? Vtedy jej to došlo. Po chrbte jej prebehli zimomriavky, všetky vnútornosti v jej tele sa skrútili strachom. So studeným potom zalievajúcim jej telo vstúpila do budovy. Vedela, že cítia jej strach. Počula ich šepot, ich vábivé volanie. Opatrne našľapovala na schody, vyšla na druhé poschodie a zabočila doprava. Prešla chodbou bez dverí ovešanou portrétmi jej predkov, ktorí v tejto neskorej hodine spokojne odfukovali. Slabo zaklopala na tmavé dvere na konci chodby a v tichosti čakala na povolenie vstúpiť. Sotva sa tak stalo, vzala do rúk studenú kľučku, zhlboka sa nadýchla a s odhodlaným a pokojným výrazom vošla dnu. Sotva za sebou zavrela dvere, uklonila sa tak hlboko ako jej to rastúce brucho dovoľovalo.
   ,,Prišla som, môj pane, ako ste žiadal," Prehovorila takmer šepotom so sklonenou hlavou.
   ,,Vitaj, drahá Astrid. Nech sa páči, posaď sa," Rukou mávol k prázdnemu miestu po jeho ľavici, stolička sa odsunula od stolu. Astrid sa narovnala, pousmiala sa a ráznym krokom sa vydala k ponúkanému miestu. Nemohla dovoliť, aby videli jej strach.
   Porada prebiehala pokojne, ako zvyčajne. Smrťožrúti podávali Pánovi informácie, Pán rozdával úlohy. A potom sa obrátil k nej.
   ,,Teraz prišla chvíľa na vyriešenie najväčšieho problému," K jej ušiam doľahla parselčina a ona vedela, že je čas na útek. Začala trochu panikáriť. Nemohla sa odtiaľto odmiestniť. Zistila to, keď sa sem chcela premiestniť. Odrazilo ju to späť a vyhodilo pred bránou, ktorá spolu s vysokými múrmi ohraničovala pozemok sídla. Sídlo pravdepodobne zaistili ochrannými kúzlami, keby sa pokúsila ujsť. Ak sa nedostane včas za bránu, nebude mať kam ujsť.
   ,,Môj pane, rada by som tu ešte zostala, avšak mám isté povinnosti, ktoré ste mi sám dal a na Rokforte je to momentálne omnoho zložitejšie, ako sme vám so Severusom spomínali. Ak ma ospravedlníte..." Zmĺkla. Jej myseľ zachytila kúsok z vety, ktorú Voldemort pomocou legilimencie poslal ku smrťožrútom.
   ,,Vie to," Zneli slová. Viac jej nebolo treba. Vstala, uklonila sa, zvrtla na päte a kráčala preč z miestnosti. Rozprestrela svoje vedomie po celom pozemku, aby zachytila každú jednu myšlienku, každý obraz. Hučalo jej z toho v hlave, bolo jej zle od žalúdku, myslela si, že vybuchne. Ale spravila dobre. Jeden zo smrťožrútov vstal a chcel na ňu vyslať kliatbu. Bola však rýchlejšia.
   ,,Nehýb sa!" Mávla prútikom ku Goylovi a ten razom skamenel. Bez ďalšieho zdržovania sa vyrútila z miestnosti. Schody brala po dvoch, pár krát sa potkla a takmer spadla. Zastala až, keď ju obklopil nepríjemný chlad. Zodvihla pohľad od chodníku pred sebou. Vpravo, pár metrov od nej, sa z tmy vynoril dementor. A za ním ďalší. Celé desiatky obklopovali sídlo. Ak sa dostanem za bránu, budem v bezpečí, pomyslela si. Chvíľu ich nehybne sledovala, zamrzla rovnako ako okolitá príroda. Hľadela do prázdnych očí a ešte skôr, než na to mal dementor možnosť, sama od seba si začala spomínať na tie najhoršie chvíle svojho života. Zavrela oči, silno k sebe tisla viečka, pokúšala sa ich zahnať. Pokúšala sa spomenúť si na to najkrajšie. Keď otvorila oči, dementori už lietali v kruhoch okolo nej a nebezpečne sa blížili. Až vtedy sa konečne pohla a rozbehla sa smerom k bráne. Trhlo ňou, keď tesne vedľa nej preletela čierna postava a vynorila sa hneď pred ňou. Dementor z nej začal vysávať všetko, čo mala. Pomaly z nej sal dušu. Padla na kolená, neschopná dychu, neschopná pohybu, neschopná premýšľania. Znovu zavrela oči, snažila sa rozpamätať sa na všetko pekné. Pred očami sa jej mihali obrazy z minulosti, z jej detstva, z jej študentských rokov. A potom sa v jej ušiach ozval detský plač.