The Girl Who Fought [HP|FF]

Epilóg

   Nechal ju žiť ešte niekoľko mesiacov. Osobne sa o ňu staral, rozmaznával ju ako keď bola dieťa. A potom prišiel október. Koncom tohto mesiaca sa to stalo. Astrid začala rodiť. Izbu vypĺňal jej zúfalý krik, spotená a unavená ležala na posteli, zatínala zuby a pokúšala sa konečne zbaviť tej záťaže. Bolo to jej a Siriusove dieťa, milovala ho, avšak keď pomyslela na to, že bude vychovávané týmto hnusným bastardom, radšej by to dieťa vlastnoručne zabila. Keď konečne počula plač dieťaťa, uvoľnila sa a prosila, aby jej ho ukázali. Márne. Voldemort drobčeka sám odniesol preč z miestnosti a zanechal za sebou nariekajúcu Astrid. 
   Čarodejnica sa onedlho pomiatla. Mučili ju celé hodiny. Skončila ako Longbottomovci. Pomätená z kúziel, bez spomienok na svoj predošlí život. A Voldemort ju znovu rozmaznával. Znovu bola jeho malou líštičkou. Dieťa jej dával len zriedkavo, aby ho nakojila. Prekvapilo ho že materinské inštinkty sa z jej hlavy nevytratili ani po toľkých zásahoch kliatbou. Stále sa však bál, že by dieťaťu mohla ublížiť a tak preňho tvorila len zásobáreň jedla. Avšak drobné dievčatko sa rýchlo odnaučilo od matky a pilo už len mlieko z fľaše. Astrid sa stala nepotrebnou. 

   Tom sedel na lavičke v záhrade. Astrid sedela v tráve, s hlavou položenou na jeho kolenách a užívala si jeho dlhé prsty prehrabujúce sa v jej neskrotných ryšavých kučerách. Potichu si pospevovala celkom smutne znejúcu pesničku.* Spomínal si, ako jej to kedysi spieval počas búrok, keď mala strach. Bola vtedy tak drobná, bola mu vtedy tak oddaná. Nikdy by ho nenapadlo, že po toľkých rokoch, teraz, keď je samotným lordom Voldemortom, že v ňom stále bude niečo, čo ho donúti cítiť čosi len trochu vzdialené ľútosti. 
   ,,Poď, drahá," Keď ju oslovil, stíchla, zodvihla hlavu z jeho nôh a on vstal, ,,niekam ťa vezmem. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť." 
   Chytila ho za ruku a postavila sa. S úsmevom aký dokáže mať len blázon, nechala sa viesť niekam preč z pozemku sídla. Sotva prešli bránou, Voldemort sa aj s ňou premiestnil preč. 

   Jej bosé nohy dopadli na slnkom vyhriaty piesok. Astrid s údivom pozorovala zapadajúce slnko, ktoré sa pomaly ukrývalo za nádherným morom. Vymanila svoju ruku z Voldemortovho chabého zovretia a ako zhypnotizovaná a vydala k moru. Zastala až, keď jej bola voda takmer po kolená. Krásne zelené šaty spolu s čiernym plášťom sa jej namáčali do vody, no ona na to nedbala. Jej tvár sa rozjasnila, akoby si na niečo spomenula a siahla do vnútorného a zároveň jediného vrecka, ktoré jej plášť mal. Vytiahla odtiaľ drobnú sklenenú fľaštičku. Vyzerala ako všetky tie, v ktorých sú nejaké elixíry. Avšak v tejto bol papierik. Chvíľu ho zvierala v dlani a hľadela naň. Keď jej prvé slzy dopadli do slanej vody, natiahla ruku a hodila fľašku najďalej ako vedela. Sledovala ako vlny unášajú jej sklenenú fľaštičku, ako mesiac strieda slnko a tmavú oblohu zapĺňajú hviezdy. S poslednými lúčmi slnka sa otočila späť ku Voldemortovi, so slzami stekajúcimi po jej tvári no zároveň s láskavým úsmevom. 
   ,,Prosím, ak sa v budúcom život stretneme, budeš sa so mnou znovu hrať?" 
   Zelený záblesk trafil jej hruď a mŕtve telo sa zvalilo do vody. 

   Čakal. Dlho. Celé hodiny. Celé dni.
Školský rok dávno skončil. No on neprestajne čakal na svoju líšku. Celé dni presedel u okna, hľadiac von, vyčkávajúc na jej návrat. Mnohokrát si dookola predstavoval, ako sa brána Malfoyovie sídla otvorí a prejde ňou osoba v čiernom plášti. Ako bude v tichosti načúvať krokom blížiacim sa k jeho izbe. A keď sa dvere otvoria a v nich bude stáť zahalený votrelec, uprie naň pohľad. A spod temnej kapucne vypadnú ohnivé kučery a zažiaria zelené oči.
   Nedočkal sa. Namiesto toho mu v hlave celé dni a noci rezonovalo, čo mu povedala tesne po Vianočných prázdninách.
   ,,Jedného dňa líška prestane naháňať motýľa, ľahne si a zaspí. A už nikdy viac sa nezobudí. Vtedy budeš vedieť, že som mŕtva."

   Začal nový školský rok. Nastupoval do šiesteho ročníku a podľa toho, čo vedel, toto mal byť posledný rok na Rokforte. Na jeho predlaktí už nejaký čas bolo Znamenie zla. Bol si istý, že ak by to Astrid vedela, sklamal by ju.
Ani po návrate do Rokfortu neprestal dúfať, že Astrid príde.
   Jemná melódia vypĺňala inak tichú izbu. Každú chvíľu kontroloval, či líška stále nezmyselne beží do kruhu a pokúša sa dostať toho hlúpeho motýľa.
   A potom to prišlo. Nečakane, prekvapivo, a prinieslo to všetku bolesť.
    Zapadalo slnko, stále pofukoval chladný vietor, ako to už na jeseň býva. Cez otvorené okno sa dostal do izby a strapatil svetlé vlásky. Sivé oči zúfalo hľadeli do diaľky, keď sa pekná melódia zasekla, ozvalo sa nepríjemné trhavé škrípanie a potom pokračovala akoby nič. Nasucho prehltol a pomaly obrátil hlavu k hracej skrinke na svojom nočnom stolíku.
   Líška už viac nenaháňala motýľa. Ležala schúlená v klbku, hlavičku mala ukrytú za huňatým chvostom. Spala. Už navždy.
   V ten moment si Draco uvedomil, že Astrid sa už nevráti.