Wings

Kapitola 01

Viktória POV

Náš smer bol jednoznačne istý. Sedeli sme nervózne v lietadle a  pomaličky sme pozorovali ako sa naša rodná zem stráca pred našimi očami. Bolo to bolestné, ale zároveň úžasné ,pretože sme vedeli že ideme do krajiny o ktorej sme už dlho snívali. Naším smerom bola Južná Korea, krajina plná fascinujúcej kultúri, zaujímavej histórie, ale predovšetkým Kpopu. ÁNO, presne tak , jeden z hlavných dôvodov je ísť sa stretnúť s luďmi, ktorý mi zmenili čiastočne život.

Nielen ja ale aj moje dve úžasné kamáratky cestujú so mnou. Vlastne za tento výlet môžme ďakovať Erike ktorá nám vybavila výmenný pobyt v Kóreji. Stella a ja po ukončení strednej školy sme sa rozhodli že na vysokú nepojdeme . Z našej partie to jedine  vyskúšala Erika, pre informáciu úspešne, a to iba pre to lebo jej Stella v druhom ročníku povedala že sa z vysokej školy môže chodiť na výmené pobyty do Àzie. Nenormálne to dievča.

Cesta do Kóreji nám trvala približne 12 hodín. Bohužial Slovensko od Kóreji je nesmierne ďaleko. V lietadle sme sedeli v poradí Stella, ja a Erika. Stella bola určite mierne nervózna, ale za to celú cestu pokojná. Narozdiel odo mňa a Eriky. Ja som bola vo velkom strese. Bála som sa že keď vystúpim z lietadla a vstúpim na pôdu južnej kóreji budem ako votrelec. Prečo ? Jednoduché vysvetlenie, som blondýnka s modrými očami a to najpodstatnejšie, moja výška presahuje priemer normálneho azijského dievčaťa. Bohužial meriam 172 cm. To je možno priemerná výška azijských chalanov. Aj keď ma Stella s Erikou snažia uistiť že to nebude pre nikoho divné, ja si to nemyslím ...

Stella POV
Konečne nastal ten deň. Konečne uvidím krajinu ktorá ma inšpirovala posledné štyri roky. Keď mi Erika napísala že či mám záujem ísť na  polročný výmenný pobyt do Južnej Korei, nemohla som odmietnuť. Bol to ako narodeninový darček. Som veľmi vďačná mame ktorá mi dovolila ísť na tento poznávací zájazd. Najprv bola s otcom proti tomu, ale keď videla moju rozžiarenú tvár, nemohla zničiť moje nadšenie. Uistila som ju ,že to je bezpečná cesta a budeme pod dohladom lektora z Erikinej vysokej.

Na letisko som prišla ako prvá aj s mojimi rodičmi. Premýšlala som kto môže byť vo väčšom napätí, ja či oni ? Asi na rovnako. Po 10 minutách čakania prišla Viki s 2 kuframi a batohom na chrbte. Vidím že aj ona sa  starostlivo pripravila.
"Dobrý deň" nervózne pozdravila mňa aj mojích rodičov. S úsmevom sme ju odzravili naspäť.
Jediný kto tu schádzal bola Erika, ani ma to neprekvapuje. V jej obľube bolo všade a všetko robiť na poslednú chvílu. Ahh. Hlavne nech príde. Aj Viki začala byť trocha nesvoja keďže Erika stále neprichádzala. Viki na rozdiel od Eriky bola vypočítavá, presná a poctivá. Bola to jedna z najlepších žiačok našej bývalej triedy. Hneď po mne. (:"D)

Po chvílke čakania sme uvideli Eriku ako máva a beží naším smerom. Za ňou hneď išli jej rodičia a brat ktorý jej brali veci.
"Prepáčte za menšie meškanie ale-" musela sa nadýchnuť "Ale mali sme technické problémy s autom " dopovedala a snažila lapať dych , kvôli behu.
"To je v pohode, čakala som že budeš meškať" povedala som a Erika sa na mňa lútostne usmiala.
"Môžme ísť?" Viki sa spýtala a my sme všetci s úsmevom prikývli.

So smútokom v očiach som sa išla rozlúčiť s rodičmi. Mama ma z celej sily objala a dala mi pusu na líce.
"Dávaj si na seba pozor" so slzami v očiach a ustarosteným úsmevom povedala.
"Budem !" A znova som ju objala.
Hneď ako som ju pustila, ma chytil otec a pritisol si ma k hrudi.
"Dúfam že si tam užiješ" povedal a jemne mi začali tiecť slzy po tváry. Iba som ticho prikývla a dala mu pusu na líčko.
"Pozdravujte odo mňa brata." nakázala som a pomaličky som sa začala uberať spolu s Viki a Erikou k vchodu do lietadla.

V lietadle sme sa usadili do strednej časti lietadla. Sadla som si na miesto bližie k chodbičke lebo Erika rýchlo obsadila miesto pri okne. Počas 12 hodinovej cesty sme si ja a Viki na 2 hodinky pospali, kvôli nedostatku spánku z balenia. Cesta bola úžasná až na to dieťa vzadu za mnou. Neustále sa hmirilo a kopalo mi do stoličky. Som myslela že ho vyhodím von z lietadla, ale naštastie po upozornení od mamy prestal. Chvala bohu. Po dlhom preberaní s Viki čo a ako budeme robiť v Kórei sme konečne začali pristávať.

Erika POV
Nemôžem tomu uveriť. Ja, Erika, konečne pôjdem do ázie. Pri tejto myšlienke mi vždy začnú slzieť oči. Už od mojich 13 rokov snívam že pojdem do ázie a budem tam spoznávať, pozorovať a roztápať sa nad áziou. Ale zároveň sa bojím. Čo ak budem sklamaná? Čo ak mi tam niekto ublíži? NIE! Musím myslieť pozitívne! Budem videť Kóreu, budem jesť ich chutné pokrmy a pozorovať ako normálne žijú. Tieto myšlienkové pochody som mala počas celej cesty na letisko. Bola som neskutočné napätá, a môj žalúdok mi dal o tom dobre vedieť. Až k letisku som mala mierne krče ale dalo sa to vydržať. Počas cesty sme mali v aute hrobové ticho. Prečo? Úprimne, moji rodičia boli proti tomu aby som išla na tento výmenný pobyt, ale po neskutočne dlhých hádkach, som ich presvedčila. Jediný komu to bolo asi jedno bol môj starší brat.

Po 2 hodinách sme sa dostavili, i keď s miernim meškaním konečne na letisko. Bohužial kvôli zápcham sme meškali asi 20 minút. Rýchlo som sa rozbehla do vnútra letiska a snažila som sa nájst Stellu a Viki. Po chvílke hľadania som ich uvidela stáť pri čakárni. Rýchlo som sa k nim rozbehla a začala som mávať aby si všimli že som prišla.

Po krátkom vysvetlení prečo som meškala, sme sa museli ísť rozlúčiť. Nenávidím lúčenia. Hlavne keď sa lúčim s rodinou. Otcov ustrostený výraz ktorý sa snaží zakryť tým že je ticho mi ničil srdce a maminine ustraostené otázky ešte viac.
"Máš všetko? Jedlo, pitie, peniaze,mobil?" ustarostene sa ma pýtala.
"Neboj sa Mamika na nič som nezabudla." usmiala som sa a silno som ju objala aby bola istá že je všetko v poriadku.
"Dávaj si na seba pozor a neprepínaj sa" zašepkala som jej a odtiahla sa od nej. Brata som objala a poprial mi štastnú cestu. A keď som sa dostala k otcovi, už som videľa iba oči plné sľz. Bezslova ma objal a dal mi pusu na čelo.
"Dávaj si pozor a nie že sa mi tam zaľúbiš!" pri tejto vete aj mne vyšli trocha slzy ale musela som sa pousmiať.
"Neboj sa! Na mňa sa môže spolahnúť!" Uistiľa som ich a s úsmevom sme ja Viki a Stella vošli do lietadla.

V lietadle bolo super! Toľko aziatov na jednom mieste som už dlho nevidela!
"Pozri, pozri ten vyzerá jak Ten z NCT!" ukazovala som na aziata ktorý sedel o 2 rady pred nami.
Stella sa na mňa pozrel pohladom Are you fucking kidding me ?   A iba si povzdychla. Tak som sa rýchlo prešla k Viki ale tá mala na ušiach slúchatka a spala. Ani sa nedivím, keď nespala asi 2 dni pred týmto letom. Počas letu som bola mierne nervózna lebo bola to moja prvá cesta lietadlom. Ale Viki ma celú cestu upokojavala že sa nemám ničoho báť.
Po 5 hodinách cesty som sa aj rozhodla že si pôjdem trocha pospať. Vybrala som si z tašky mobil, zapla slúchatká a zapla môj K-pop playlist a pri pesničke Let me know od BTS som konečne zaspala.

Zobudila som sa no to ako do mna Viki drgá aby som vstala.
"Huh,čo je?" Spýtala som sa s prispatými a očami a šušlavým hlasom.
"Vstávaj už pristávame!" Pri tejto vete mi vybuchlo srdce od radosti. Konečne už sme tu!

No takže tento prvý diel je trocha dlhší a nezaujimavý ale musela som nejak začať.:"D Ani neviete ako som sa v žila do toho keď sa lúčim s rodičmi *fnuk fnuk* No takže tešte sa na nový ultimatný pribeh o Bts ... dúfam že sa Vám bude páčiť a nezabijete ma za gramatické chyby ... 😭 S pozdravom ja 😙