Wings

Kapitola 13

Stella POV

Bola som v Yoongiho náručí, pevne ma držal a ja som sa cítila oveľa lepšie.
V polke cesty, keď už som prestala plakať, som začala cítiť že začínam pre Yoongiho ťažká.
"Už ma možeš pustiť..." povedala som ale on to ignoroval.
"Haló, vravím že ma môžeš pustiť." znova som povedala a on to naschvál ignoroval. Idiot, som ťažká ale hraje sa na gantlemana.

"Hej!" zakričala som mu do ucha a on sa trocha vystrašil.
"Si normálna?!" zakričal naspäť a škaredo sa na mňa pozrel.
"Vravím ti, že ma pusti!" prikázala som mu a on si iba odfrkol. Položil ma na nohy a ticho pokračoval.

Znova sme sa dostali do miestnosti, kde som sa včera zobudila. Všetko bolo čisté a upravené. Vošla som a Yoongi šiel hneď za mnou. Premýšľala som nad tým, čo v tejto malej izbe budem robiť celý čas. Odteraz je to moja izba.
Prechádzala som sa okolo a snažila sa nájsť niečo, čím by som mohla zabiť čas.

Z môjho premýšľania ma vytrhol Yoongi ktorý si odkašlal. Pozrela som naňho a on na mňa pozeral tým najserioznejšim pohľadom.

"Čo?" s prekvapeným výrazom som sa opýtala. Naháňaľ hrôzu, čož som zas nechápala, pred chvíľou sa zdalo ako keby sa snažil byť milý...

Pomaly sa ku mne približoval a ja sa urobil krok do zadu.
Približoval sa ku mne do kým ma nepritlačil k stene a jednou rukou buchol do steny, veďla mojej hlavy, aby som nevedela nikam újsť. Cítila som ako sa vo mne strach zväčoval a ja som zas nemohla utiecť.

"Teraz vrav." s chladným tónom na mňa prehovoril "Kto si?"
Pri tej otázke sa moje nohy roztriasli. Bol tak blízko, cítila som jeho dych a chaldné oči,₩9 ktoré ma pozorovali. Naozaj to chcel vedieť. Ale čo mu mám povedať?

"Ja..." začala som pomaly koktať a presunula som zrak smerom na dlážku, nemohla som sa pozerať do jeho očí.

"Vrav!" skríkol na mňa a ja som sa zľakla, moje oči znova nabrali slzy, no teraz to boli slzy strachu.
"Vážne si myslíš, že som si nevšimol že nie si Seul? Aj keby stratila pamäť, takto sa nesprávala!" začal mi vážným tónom v hlase hovoriť Yoongi.

Mám taký pocit že mu na Seul vážne záležalo...
Jeho oči po mne chceli odpoveď, chvíľu som bola ticho ale potom som sa rozhodla že to skúsim.

"Máš pravdu, nie som Seul." s vážným pohľadom som mu odpovedala a jeho oči sa zväčili. Asi nečakal že mu to poviem, alebo?

"Neviem, či to pochopíš, ale to čo ti poviem je pravda." začala som mu vysvetlovať a on medzitým dal preč ruku ktorá bola vedľa mojej tváry a pozorne počúval.

"Prišla som zo sveta, stovky rokov dopredu. Ani neviem, či toto je realita alebo nie..." smutne som sa zasmiala " Ja s mojími kamarátkami sme boli ma ceste na váš fanmeeting a-" stihol ma počas rozprávania prerušiť
"Náš? FanMeeting? Čo to má znamenať? Nejaké bojový turnaj?" nechápavo sa ma popytoval.

"Nie, žiadny bojový turnaj... Je to vlastne stretnutie so slávnými osobnosťami..." povedala som mu a on zastal v šoku
"Takže, ty mi chceš povedať, že v tvojom svete som slávna osoba?" Yoongi rukami znároňoval otázku a snažil sa to pochopiť. Neboj, viem ako sa cítiš.

"Ano." s nesmelým úsmevom som odpovedala.
"Aha." s vážným výrazom tváry si povzdychol.

"No, boli sme na ceste na váš FanMeeting a vošli sme do tunela, bola tma, potom sme počuli silný náraz a ja som ocitla tu..." ticho som dopovedala a zotrela si slzu z tváry.

Suga tam iba ticho stál a ja som čakala jeho reakciu. Chytil sa za bradu, zavrel oči a zamyslel sa.
"Takže, ty si z budúcnosti." začal si vysvetľovať a ja som prikývľa
"A ja som v budúcnosti slávny" zas som prikývla
"A ty nevieš ako si sa sem dostala,že?" pomykla som hlavou.

"Tak toto je na mňa moc a to som už videľ vecí..." nahlas zavískal
"Ty mi neveríš?" spýtala som sa ho a on mi pozrel do očí.
"Verím, len ako je to možné?!" spýtal sa ma. Neuveríš, aj ja sa to pýtam.

"Ako to vyzerá v budúcnosti? Ešte stále je dynastia Yi? Kto bude kráľom? Zbavíme sa Agmy?" začal sa ma celkom zvedavo pýtať. Ja som si zatiaľ sadla na posteľa a on sa postavil oproti mne.

"Takže..." trocha som sa pousmiala " V mojej dobe už žiadne dynastie nie sú, namiesto kráľa je prezident a celkovo už takéto niečo ťažko nájdeš." ukázala som rukami na izbu.
"A... Čo sú Agmy?" nechápavo som sa spýtala. V živote som ten názov nepočula, žeby to je nejaká choroba?

Yoongi si povzdychol a jemne sa usmial.
"Chvála bohu." povedal a pozrel sa z okna.
"Hej, pýtala som sa ťa, čo sú Agmy!" zvolala som naňho. On sa iba pozrel na mňa a znova sa pozrel von z okna.
"Zatiaľ nemusíš vedieť. Ľepšie keď nevieš." povedal a ja som bola zarazená. Čo to môže byť? Však sa iba jednoducho pýtam. Urgh! Teraz to chcem vedieť.

"Skôr si teraz dôležitejšia ty." znova s tým najchladnejším hlasom čo mohol dať, povedal a mne prešla po chrbte zimnica.
"Ja?" nechápavo som sa opýtala.
"Hej."
"Prečo?" znova som sa opýtala a on prekrútiľ očami.

"Stavím sa, keďže nie si odtiaľto, nevieš ako sa má správať urozená dáma a čisto človek v našom období."
"Noo.." zamrmlala som
"Takže čuš. Odteraz budeš pod mojím dohľadom, budem ťa učiť ako sa tu všetko robí, budeš poslúchať, jasné?!" s desivým pohľadom, ktorým pripomínal najprísnejšieho učiteľa, sa na mňa pozrel a ja som skameňela. Mal ale pravdu, bez pomoci by som tu asi neprežila, som niekto kto potrebuje lekcie o správní keďže som "princezná".

"Asi, ano..." nesmelo som mu odpovedala.

"Asi ano? To čo je za odpoveď?! Buď áno alebo nie! To je ako keby sa ťa niekto pýtal či si mrtvá a ty odpovieš asi áno. Buď si mrtvá alebo nie!!" začal mi tu Yoongi robiť citový monológ. Prvé čo ma napadlo, že čo je to za debila, čo zveličuje normálnu odpoveď. Môj pohľad mu hádam vysvetliľ, že čo mám na mysli.

"Hej,Odpovedz a poriadne!" zúrivo na mňa skríkol a ja som sa iba povzdychla. Pri tomto výleve naozaj vyzeral trápne ale musím súhlasiť, budem rada keď ma bude učit.
"Ano, pane." povedala som a on sa iba víťazne usmial.

"Dobre, tak zajtra začíname, teraz si odpočiň" dopovedal a rozišiel sa smerom k dverám. Ja som ho iba ticho pozorovala. Čo som mu mala na to povedať? Jupí! Som celá bez seba? No to teda nie. Dneska som vystriedala asi 5 nálad už mi stačilo fakt...

"Inak..." zastavil sa Yoongi vo dveriach "Aké je tvoje meno?" spýtal sa ma a ja som sa prekvapila. Ani sa na mňa nepozrel iba čakal na moju odpoveď.
"Stella..." tichšie som mu povedala.
"Teším sa na spoluprácu, Stella." povedal a odišiel z miestnoti. Bolo to také prekvapujúce ako povedal tú poslednú vetu.

Lahla som si na posteľ a objala vankúš.
"Takže zajtra, začnem nový život?" zabrblala som si a stískla vankúš

Už sa neviem "dočkať"...

New episodee ^^~