Wings

Kapitola 04

Erika POV
Bol pondelok ráno a práve sme boli na ceste do našej novej školy. Nevedela som čo mám od toho očakávať, ale viem že som nesmierne nadšená. Iná škola, iný ľudia, iné všetko.

Zastavili sme pred veľkou budovou s ešte väčším dvorom. Do budovy vchádzali tínedžeri v červeno-čiernej rovnošate a moje oči začali doslovne žiariť. Vždy som chcela vidieť školu kde sa nosia školské uniformy.

"Wauu!" vydala som zo seba pri pohľade na to všetko.
"To si nikdy nevidela školu?" spýtala sa ma YoonBi s odporom. Nechápala som čo má proti mne keďže som jej nič neurobila.
"Nie len u nás sú školy trocha iné." odpovedala som s malým úsmevom na tváry.
"Trocha dosť." dodala Viki.

Vystúpili sme z auta a prvé čo sme uvideli bol lektor Miloš ktorý stál pri vstupnej bráne a mával ako splašený.
Pri pohľade naňho som sa musela zasmiať lebo vyzeral strašne vtipne.
Ja s LeeLu sme mu odmávali. Pri ceste ku lektorovi sme sa ja so Stellou a Viki oddelili od YoonBi a LeeLu.

YoonBi a LeeLu tu študovali už rok a pól takže oni museli ísť na svoje vlastné hodiny. LeeLu sem chodila na tanec a spev a YoonBi sa venovala hudobným nástrojom.

"No dámy, pripravené do novej školy?" spýtal sa Miloš so šibalským úsmevom.
"Že sa pýtate! Ani sa spať som nevedela od nadšenia." odpovedala Viki a my zo Stellou sme prikývli na súhlas.

"Tak môžme ísť." lektor povedal a začal sa uberať smerom k obrovským dveriam do budovy školy. My sme išli hneď za ním ale ani jedna z nás sa nevedela vynadívať na dvor tejto školy. Všade boli kvitnúce stromy, študenti sediaci na lavičkách, dokonca aj fontánka.

"Keby že náhodou umriem a znova sa zrodím, rozhodne chcem chodiť sem do tejto školy." povedala som s pootvorenými ústami. Cítila som sa ako v sne ktorý som snívala už dlhé roky.
"Tak sa zabime spolu." Viki sa pridala.
"A na mňa ste zabudli ?" Stella na nás trocha skríkla.
"Neboj, ty pôjdeš tiež s nami!" povedala som a jednou rukou som ju objala. Stella by bola náš leader keby že sem chodíme do školy. S Viki sme ju volali Golden maknae pretože ona bola doslovne všestraná, teda okrem varenia, na to tu bola Viki.

"No dievčatká tu sranda končí." povedal Miloš uprostred hlavnej chodby kde sme sa zastavili.
"Musíte pochopiť, že toto nie je škola ako na Slovensku, tuto študenti berú svôj odbor vážne a snažia sa byť tými najlepšími." začal nám vysvetlovať Miloš

"Teraz vás zoberem do umeleckej časti školy, kde sa študenti venujú každému druhu vytvarného umenia."
dokončil a my sme iba s vážnosťou tváry prikývli.

Po ceste do umeleckej časti školy sme prešli minimálne desiatimi chodbami. Na každej chodbe stáli študenti ktorý na nás pozerali buď zo záujmom alebo s odporom. Bol to zaujímavý a zároveň divný pocit prechádzat sa po chodbe na ktorej po vás každý čumí. Ale utešujúce bolo vidieť že som nebola jedina ktorá sa cítila blbo.

"Stella, Viki čo také vážne tváre? Musíme s úsmevom, aby sme si nepokazili prvý dojem." s úsmevom so ich povzbudila.
"Máš asi pravdu..." Stella mi s malým úsmevom odpovedala. Viki sa na mňa iba po usmiala.

Medzitým sme sa zastavili pred hnedými posuvnými dverami na ktorých bolo napísané 236.
"Už sme tu?" spýtala sa Stella a môj žalúdok uvítal malý kŕč.

"Ano." lektor Stelle odpovedal a pomaly otváral dvere. Viki urobila krok dozadu a Stella si nahlas vzdychla. Z dakého dôvodu som sa cítila ako v nejakom akčnom filme kde sa so cťou čaká na smrť.

Dvere sa otvorili a my sme vstúpili do veľkej triedy ktorá bola plná kórejských študentov pozerajúcich na nás.

"Dobrý deň, trieda!" zakričal na triedu lektor. "Dnes, ako som vám spomínal, k nám prišli výmenní študenti zo Slovenska, prosím vychádzajte s nimi dobre!" povedal lektor Miloš v Kórejčine a celá trieda naraz súhlasila.