Wings

Kapitola 10

Viktória POV
"Viki! Viki vstávaj! Viki!" počula som Erikin chaotický hlas ktorý na mňa kričal. Potom náraze čo sa stal v tuneli, zrazu nastala tma a jediné čo som počula bol jej hlas. Moje oči sa náhle otvorili a ja som hneď vstala.

"Čo, čo, čo sa deje?" vykríkla som a obzrela sa okolo. Bol deň a boli sme v lese, ktorý mal vysoké stromy a všade bola zeleň. Potom som si všimla Eriku, na sebe mala oblečené staré handry ktoré vyzeraly ako kimono a vlasy mala vo vrkoči no nemala na sebe okuliare.

"Čo to máš na sebe?" spýtala som sa Eriky obzerala som ju. Vyzerala ako bezdomovec z historickej drámy.
"Skoro to isté čo ty." odpovedala Erika a ukázala na mňa. Ja som sa pozrela na seba, mala som vážne to isté len v iných farbách. Chytila som si hlavu a vlasy som mala upnuté do drdolu.

"Ale o to nejde! To jedno! Skôr, kde to sme a ak si si všimla my rozprávame po... Kórejsky!" nechápavo na mňa Erika skríkla. Počkať čo, to je blbosť to nejde... Na minútu som ostala stáť a snažila sa to vstrebať.

"Takže, teraz rozprávam po Kórejsky?" spýtala som sa Eriky a ona mi prikývla. Najprv mi to nedošlo ale teraz keď počujem je to pravda. Ale ako? Jediné čo som poriadne vedela po kórejsky bolo saranghae.

"Ale, prečo?" spýtala som sa Eriky.
"Ja nemám tušenia, zobudila som sa tu na tomto mieste a ty si ležala vedľa mňa." vysvetlila mi Erika ktorá sa obzerala.

"Neboli sme náhodou na ceste na FanMeeting?" opýtala som.
"Boli, ale keď sme vošli do tunelu, zrazu veľký buchot a buuum zrazu som sa zobudila tu." precitovane mi vravela Erika. Mala som to tiež tak.

Zas som sa poobzerala a snažila spracovať situáciu. Všade bola zeleň a vtáčiky štebotali. Bolo to trocha ako v nejakej rozprávke. Ale teraz vážne, kde to sakra sme?

"Myslím že tým, že tu budeme stáť, nič nedosiahneme, mali by sme nájsť cestu von." povedala som Erike a ona iba prikývla.
"Podľa teba kde sme?" spýtala sa Erika a prišla ku mne bližsie.
Iba som pomykla hlavou. Nemám tušenia, možno v nejakom parku alebo že by si z nás niekto urobil srandu?

"Ideme?" spýtala sa Erika a ja som prikývla.
"Ale kam?" zostali sme zarazené po tejto otázke čo dala Erika. Môžeme byť kdekoľvek v lese.
Pochvíľke rozhodovania som povedala, nech ideme smerom, kde sa nachádza slnko.

Snaživo sme sa brodili lesom, no východ sme stále nevideli. Konáre nás škrabali, kameňe na ktoré sme stúpali nám ranili nohy. Jediné pozitívum tu bolo, že tu bolo krásne. Aj keď som bola vystresovaná cítila som sa zároveň pokojne.

Po hodine chodenia už Erika začala nariekať.
"Eheheee, už nevládzem a začínam byť hladná~" s uplakaným hlasom ktorý znel vtipne sa začala Erika sťažovať.
"Aj ja ale musíme vydržať. Musíme sa odtialto dostať. Večer tu rozhodne nechcem byť." poinformovala som Eriku. Večer tu môže byť hocičo, radšej nechcem vedieť čo.

Pokračovali sme v ceste a už aj ja som začala byť hladná. Nevadí lepšie hladovať ako byť zjedení medveďom.
Po chvíli sme začali vidieť silné svetlo  spomedzi stromov. Žeby sme to zvládli? S Erikou sme sa rozutekali za tým smerom a skončili sme na prašnej ceste. Všade okolo boli polia a v diaľke stálo nejaké mestečko. Bohužiaľ bolo ďaleko takže som nevedeľa určiť či je  veľké alebo malé.

"Zvládli sme to!" s Erikou sme zajasali, no potom sme sa znova rozhliadli.
"Hej Viki" zašepkala na mňa Erika "vieš kde sme?" spýtala sa ma a ja som nemala tušenia. Nikde neboli satelity ani betonové cesty.

"Možno v meste nám povedia" ukázala som na mestečko.
"Dúfajme, začinam sa báť..." s tichým tónom povedala Erika a ja som prikývla. Tiež som sa začala báť. Boli sme na neznámom mieste, kde nebolo nikoho.