Wings

Kapitola 07

LeeLu POV
Posledné čo som cítila predtým, než som sa ocitla v nekonečnej tme bol strach. Zľakla som sa nečakaného nárazu, ktorý nikto nečakal. Tma v ktorej  som sa nachádzala bola nekonečná a citila som sa tak zvláštne.

Po chvíli som ucítila veľmi sladkú vônu. Bola to asi vanilka, neskutočne to dobre voňalo. Chcela som vedieť odkial ide tá úžasná vôna. Začala som hmatať rukami, dokým som nezacítila niečo. Bola to látka pod ktorou bolo zakryté niečo. Moje oči sa nevedeli stále otvoriť ale túžila som vedieť čo je pod tou látkou. Možno nejaká sladkosť alebo koláče.

Keď som sa konečne dostala pod látku zacítila som niečo iné ako koláče. Bola to koža, ktorá bola neskutočne jemná. Koža? Čoho sa to preboha chytám? Moje oči začali konečne spolupracovali a náročky sa otvorili. Najprv som videla veľkú modrú škvrnu ktorá sa mykala ale keď sa môj zrak zostril skoro ma porazilo. Toho čo som sa dotýkala, bola látka šiat a pod tou látkou bolo mužské telo.

Mojím telom prebehol mráz a ja som si rýchlo odtiahla ruku od toho tela. Pomaličky som pozorovala jeho postavu až sa moje oči dostali k jeho tváry. Jeho oči sa náhle otvorila a ja som od vylakania skočila ako gazela.

"AAAAAAAAAAAAAAAAA" zakričali sme naraz pri pohľade jeden na druhého. Pred mojími očami ... Park Jimin v modrom kimone a s rozhadzaními vlasmi sivej farby a neskutočnej dľžky. Takto sa zdá ako keby ich mal dlhé po zadok. Pri našom kriku sa ozvala osoba ktorá ležala za Jiminom.

"LeeLu buď ticho, však som iba vstala a-" mrmlavo po mne zhúkla YoonBi ale dostala asi infarkt pri pohľade na ležiaceho Jimina.

"T-Ten tu čo robí?! LeeLu a ako to vyzeráš?!" začala po mne hučať YoonBi ktorá pomaly vstávala zo zeme. Ako vyzerám ja ? Mala by sa vidieť ona, mala na sebe handry ktoré majú minimálne 100 rokov.
"Toto je zase nejaký s tvojích vtipov,že?!" dokončila a ja som sa snažila čo najviac ingnorovať jej krik.

"Čo po mne kričíš? Ani ja nemám potuchy čo tu robí a vôbec nemám potuchy kde to sme, tak láskavo po mne nekrič!"  rovnakým tónom som odpovedala YoonBi a ona zostala zarazená.

"Uhm, krásne slečny .. kľudnite sa.." snažil sa nás ukľudniť sladkým úsmevom Jimin ktorý si upravoval kimono.

"Čo?" z desivým hlasom naňho skríkla YoonBi.
"Mám sa ukludniť? Kto si aby si ma ukľudnoval? A čo vôbec robíš tu?! A vôbec kde to sme?!" YoonBi spustila nervový výlev na Jimina. Ja som zatial pozorovala okolie a nepoznávala som to tu. Boli sme v nejakej izbe ktorá bola tmavá a asi z dreva, mala dekoratívne okná.

"Kde ste? Úprimne ani ja si zo včera moc nepamätám, ale mohla byť dobre divoká noc... z dvojičkami človek nikdy nevie." Jimin na nás nahodil široký zvodný úsmev a s YoonBi sme sa na seba pozreli. Čo? Ja s YoonBi a s Parkom Jiminom.... počkať tak toto nie! YoonBi by nikdy neurobila takú vec a ja rozhodone nie s Jiminom.

"Prosím?!" naraz sme skríkli na Jimina a ten sa od laknutia podtkol na zem.
"Kľud, kľud, robím si srandu!" snažil sa s nevinným úsmevom vykrútiť zo situácie.
Jeho výraz ma nútil sa zasmiať ale po slovách čo povedal som ho mala chuť zabiť.

"Ani ja neviem ako som sa tu ocitol, a vonkoncom neviem kto ste vy dve," nadýchol sa a žmurkol na nás " ale krásavice, pravdepodobne sa nachádzame v nejakom hostinci." povedal nám Jimin ktorý vstal zo zeme.

"Hostinec? Čo robíme v hostinci?" nechápavo som sa pýtala. To nedáva zmysel takéto hostinece už neexistujú. Pomaly mi to začalo dochádzať, že tu nie je niečo v poriadku. Pozrela som sa na YoonBi a cítila určite to isté.

"Neviem, ale ja už pôjdem." povedal nám Jimin ktorý na nás dve žmurkol. Mám taký pocit, že tu je niečo zle. Jimin v kimone s dlhými vlasmi, Yoonbi tiež a o sebe nehovorím. Mala som na sebe obyčajné kimono ako Yoonbi. Tu je niečo zle.

"Leelu, čo sa to tu deje?" prišla ku mne Yoonbi a snažila sa zo mňa dostať informácie.
"Netuším!" zhíkla som na ňu.

V tom sa dvere do miestnosti rozleteli a do miestnosti vbehla osoba v čiernom kimone bez rukávou a s dvoma skríženými katanami na chrbte.

"Jimin !!! Tak tu si !! Sakra hladal som ťa v každom chlievy ktorý sa dal!" začal hučať na Jimina.
"Hoseok! Kamarát! Ako rád ťa vidím!" s anjelským úsmevom ho pozdravil Jimin

"Kamarát? Robíš si srandu?! Uprostred noci nám zmizneš kvôli tomu aby si iba uspokojil chúťky s nejakými šľapakami a my sa môžme zblázniť lebo si myslíme že ťa niekto zabil." začal naňho kričať J-Hope ktorý do Jimina hádzal prvé čo mu prišlo pod ruku.

Najprv mi nedošlo, že nás J-Hope nazval šľapkami no YoonBi si to hneď všimla.
"Ako si nás to nazval?!" Skríkla YoonBi na J-Hopa ktorý mal strašne zlatý účes. Mal krátke vlasy ale dlhú ofinu cez ktoré mu vytrčali oči.

"Počula si." vyplazil na ňu jazyk a ťahal Jimina smerom k dverám.
"Poď nemáme čas, Jungkook už zúri." sprisnil J-Hope hlas a Jimin sa nervózne pousmial.
Jungkook? Pri tom mene som spozornela.

"Hej! Kam idete?! Ešte sme neskončili!" rozbehla sa za nimi YoonBi a ja som šla hneď za ňou. Nejak som nepremýšlala kde to sme, ale nejak som cítila že sme niekde ďaleko, ďaleko od domova.

Vybehli sme z izby a ocitli sme sa v 100-krát väčšej miestnosti ako sme boli pred tým. Boli sme pravdepodobne na druhom poschodí ale z chodby kde sme sa ocitili sa dalo vidieť prízemie. Všade boli ľudia ktorý popíjali soju alebo nejaký iný alkohol, rozprávali sa a krásne dámy im spestrovali spoločnosť.

Kde to preboha sme? Prečo je každý tak oblečení? Môj zrak sa upriamil na YoonBi a ona bola vo väčšom šoku ako ja. Zatiaľ čo sme s YoonBi boli mimo, Jimin s Hoseokom sa vytratili.

"Sakra! Zdrhli!" zahrešila YoonBi
Čo sa to tu deje? Moja hlava bola v chaose a mne sa chcelo kričať ale zároveň plakať.

"Hej! Vy dve!" zakričala na nás stará tlstá paní ktorá vyzerala ako majiteľka hostinca. Prišla k nám a chytila nás s YoonBi za uši.

"Jau, jau, jau, jau!" začali sme od bolesti stonať a do naších očí sa hrnli slzy.
"Ste tu iba druhý deň a už robíte problémy?!" začala na nás škriplavým hlasom zjapať tá stará ropucha.

"Čooo ?! Aký druhý deň?!" krikom od bolesti som sa snažila jej ruku dostať preč od môjho ucha.

"Čo sa tvárite ako by ste nevedeli?" začala nás ťahať na prízemie k dverám čo boli v rohu miestnosti. Myslela som že umrem, ťahala nás s YoonBi  za uši cez celú miestonosť a nakoniec nás vhodila do neznámej miestnosti. Bola to kuchyňaktorá zapáchala od rýb. Všade okolo boli ľudia čo na nás čumeli ako na prízraky.

"Láskavo už odtiaľto nevycházajte a robte si svoju prácu poriadne!" dokričala svojím hnusným hlasom a zabuchla za sebou dvere.

Čo? Čo? Čooooo?!

Burn baby burn 😂 daľšia kapitola na svete.. enjoy it ~♡