Wings

Kapitola 08

LeeLu POV
Ocitli sme v kuchyni, ktorá zapáchala od rýb a všade okolo nás boli ľudia čo nás vraždili pohľadom.

"Robte svoju prácu poriadne!" boli posledné slová ktoré sme počuli od tej starej bosorky, pred tým než zabuchla pred nami dvere. Našu prácu? Čo tu preboha môžeme robiť?

"Uhmm..." zamrmlala som a pozrela sa na Yoonbi. Poobzerali sme sa a snažili sa prísť na to, čo tu môžme robiť. Že by kuchárky? Alebo čašníčky?

Potom pred nás položili kýbel s vodou, a dve metly. Potom sme rýchlo pochopili, boli sme upratovačky.
"To snáď nie..." z nechutenými výrazmi sme pozerali na tie smrtiace nástroje.

"Hej! Nepočuli ste šéfku?! Padajte  dozadu umývať ten bordel!" skríkol na nás niekto z miestnosti a my sme zo smutnými výrazmi a s nechutnými kýblami presunuli von na malý dvor hostinca.

"Čo sa to dejee ?!" zapištala som, keď sme vyšli na dvor. Moja hlava išla prasknúť. Dokonca aj pri pohľade na ten dvor mi bolo zle. Dvor bol plný zvratkov a iných nechutných vecí.

"Neviem. Nechápem čo sa to deje... Čo tu robíme?" začala sa ma pýtať moja zdesená sestra. Nemala som na to žiadnu odpoveď, pokladala som si tie isté otázky ako ona.

"Mám taký pocit, že sme sa asi nejak teleportovali do minulosti?" povedala som prvé vysvetlenie čo ma napadlo.
"Ale to nedáva zmysel, to nie je fyzicky možné." odvetila mi Yoonbi ktorá chytila metlu a začala ňou jemne zametať.
"Iné vysvetlenie ma nenapadá..." smutne som sa zahľadila do nebies.

"Žeby sen?" neisto povedala Yoonbi. Nebol to zlý nápad, no musíme to overiť. Pozrela som sa na ňu, prišla som k nej, jednu som jej vrazila a čakala na jej reakciu.

"P-Prečo si to urobila ?!" S krikom na mňa začala Yoonbi, ktorá si hľadkala tvár, na mieste kde som ju udrela.
"Aby si sa uistiľa, že či je to sen alebo nie." škodoradostne som na ňu usmiala. Nieže by som si užívala to, že som jej dala facku, to vôbec nie. Ale jej výraz tváre stál za všetku srandu.
Aby mi to oplatila, hodila do mňa metlu a trafila ma presne do brucha. To bolelo.

Po chvíli sme pustili do seba ako dve levice čo sa bijú o svoje teritórium ale počas bitky nás vyrušil silný buchot.
"Čo to bolo ?" spýtala som sa Yoonbi ktorej som skočila do nárúče.
"Netuším, ale išlo to tam z tej budovy." ukázala na starú skoro rozpadnutú budovu, ktorá bola naproti hostinci.

"Umrieme?" zdesene som sa spýtala Yoonbi ktorá sa snažila mať chladnú hlavu.

Pri desivej atmosfére z ktorej by sa dalo krájať, sa zrazu otvorili dvere z hostinca a nám s Yoonbi vyskočila z duša z teľa.
"Hej, vy dve! Neflákajte sa! Inak vás dám obesiť, jasné?!" hnusná ježiba na nás začala zjapať a my sme rýchlo schmatli metly a začali zametať. Moje telo sa začalo triasť, a moja myseľ bola vo väčšom chaose ako doteraz.
Obesiť. Obesiť?! Od strachu začali moje oči slzieť, ale YoonBi do mňa drgla aby som to vydržala. Stará paní sa vrátila späť do hostinca a ja som sa zrútila na zem.

YoonBi ku mne prišla a objala ma, pomohla mi vstať a podala mi metlu.
"Nemáme na výber." povedala  a začala zametať a ja som sa k nej so smútokom v tváry pridala. Nechápem ako to mohla zvládať, vyzerala tak kľudne..

Po troj hodinovom upratovaní toho hnusu z dvora, pri ktorom by sa každá druhá osoba iba pri pohľade povracala, sme znova začuli ten silný buchot. Obi dve sme spozorneli a mne prešla teľom husia koža.

Yoonbi sa pomaličky začala približovať k tej chatrči.
"Si normálna?!" zakričala som na ňu a ona ma ani nezaregistrovala. Bola zahľadená do rozpadajúcej sa budovy ktorá pôsobila veľmi desivo.
"YoonBi!" zakričala som na ňu znova ale ona iba naznačila rukou aby som bola ticho.

Nechcela som ale pribehla som k YoonBi a pomalým krokom sme sa dostali k dveriam ktoré boli celé od pavučín.

"D-Dobre prišli sme sem, môžme ísť na späť." z sekavým hlasom od strachu som povedala YoonBi a otočila sa smerom k hostincu.

Úprimne ja som bola asi najväčší posero na svete. Bála som sa a vlastne sa bojím každej veci čo pôsobí desivo. Hlavne strašidelných budov, čo keď tam straší? Alebo je tam nejaky vrah ktorý znásilnuje ženy a my sme jeho ďalšia obeť? Chcela som od tej budovy ísť čo najdaľej ale YoonBi sa nepohla.

"Čo ak..." začala Yoonbi a ja som nastaržila uši " Mám taký pocit, že ja....ako keby som sem mala ísť, taký pocit, že možno nájdeme nejakú odpoveď, prečo sme vôbec tu..." keď dokončila vetu a zamyslela som sa. Možno má pravdu.
Otočila som sa a pomaly sme začali otvárať dvere.

Ocitli sme sa v tmavej miestnosti, kde bolo všetko zaprášené, všade boli pavučiny a rozhádzany nábytok.
Bolo to strašne strašideľné. Triasla som sa celá pri pohľade na tú miestnosť.

"Počula si to?" náhle mi pošepkala sestra ktorá reagovala na divný zvuk.
Ja som jej iba prikývla a začala som sa obzerať. Čo ak je to naozaj duch? Mamaaa ja nechcem umrieť!

Ten zvuk zneľ ako keď niečo šúchaťe alebo tak nejak. Proste naháňaľ hrôzu.
Yoonbi chcela vedieť čo to je, šla smerom odkiaľ ten zvuk prichádza. A že ja som bláznivá? HOVNO! YoonBi tu robí rovno zabijácke výpravy. Mamii ja chcem ísť naozaj domoov!

YoonBi sa ubierala k zadnej časti miestnosti, ale ja som zostala na mieste. Nedokázala som sa pohnúť.

V tom YoonBi zastala a ja som zostala prekvapená. Žeby niečo našla?

"To si robíš srandu..." povedala nahnevane YoonBi a ja som k nej pribehla. To čo som uvidela ma donútilo sa trocha zasmiať.

"Takže celý čas som sa bála Hoseoka ktorý chrápal? To vážne?" zašepkala som YoonBi a tá iba zabijácky hľadela na Hoseoka. Asi mu ešte neodpustila za tie "šľapky".
Chvíľku sme pozorovali, ako Hoseok spal na podlahe ale potom YoonBi asi prišla o nervy a silno ho kopla do nohy.

Zrazu celú miestnosť zavalil Hoseokov pisklavý krik od bolesťi.
"Si normálna?!" ticho som na ňu skríkla aby mi vysvetlila čo to malo znamenať. Viem že je nahnevaná, ale toto bolo trošku moc.

"Zaslúžil si, nikto nás dve nebude nazývať šľapkami!" zahučala na Hoseoka a vybrala sa smerom k dveriam.

"Ty!" zakričal na ňu Hoseok po svojom 5 minutovom kričaní od bolesti.
Yoonbi ho ignorovala. Vážne ja som bláznivá? Toto dievča koplo J-Hopa z BTS a na mňa tvrdia že som bláznivá.

"Si hluchá alebo čo?!" pribehol k nej Hoseok aby ju zastavil.
"Máš čo ti patrí." odvetila YoonBi a ja som zostala z toho celého v šoku. Svet sa asi zbláznil

"Čo?! Neuvedomuješ si, s kým sa to rozprávaš?" začala s vážnosťou kričať Hoseok. YoonBi zostala zarazená.

"S kým?" spýtala sa s nezáujmom.
Čo by tu mohol taký Hoseok robiť? Behalo mi hlavou

"Aigooo, ty naozaj nevieš?" uškrnul sa a šibalským úsmevom sa na nás pozrel.
"Moje meno, Jeon Hoseok, patrím ku kráľovskej stráži." hrdo sa nám predstavil a ukázal malé tetovanie na krku v tvare kvetiny.

Kráľovská stráž? Takže asi nejaka vysoká hodnosť a YoonBi ho kopla, silno ho kopla do nohy. Aish! Toto nie je dobré!

YoonBi zostala tiež zarazená a Hoseok sa iba víťazne usmial na ňu.
"Takže, ako ťa potrestám za dnešný útok na mňa?" začal pomalým tónom v hlase vyhrážať YoonBi.

"Prosím?" čo najtichšie zo seba vydala YoonBi otázku.
"Počula si. Čo tak..." schmatol jeden zo svojích ostrých mečov a priložil ho k jej krku " .. o niečo skrátiť?"

YoonBi sa začali hrnúť do očí slzy od strachu. Pochopila že to prehnala.
Ja som z šoku ostala stáť na mieste. Čo iné by sa dalo robiť v tejto situácii? Pred mojími očami sa J-Hope snaží zabiť moje vlastné dvojča.

Prečo sa to dejee?!!!

Dúfam že sa vám zatiaľ príbeh páči a ak máte nejake sťažnosti na môj príbeh alebo písanie kľudne píšte 😣😭 Love u all ❤