Wings

Kapitola 09

YoonBi POV
Jeho meč bol pri mojom hrdle. Môj tep sa zrýchlil a kvapky potu sa zo mňa iba valili. Bol to pocit ktorý sa nedá opísať. Nevedela som ani dýchať, iba som vnímlala jeho ostrý meč. Jemný pohyb a moja hlava by bola fuč.

"Takže trocha skrátiť?" víťazne sa ma spýtal Hoseok. Z šoku som mu nevedela odpovedať. Jediné čo som chcela aby ten meč odtiahol. Nechcem umrieť, ešte nie a nie tu. Ani neviem kde sme, som ako stratená myš ktorá je chytená v pasci.

Moje oči začali slzieť a Hoseokov úsmev sa rozširoval. Vedeľa som čo chce spraviť. Prosím LeeLu, niekto, hocikto... POMÔŽTE MI!

Moje nohy sa triasli a oči mi plávali v slziach. Mala som pocit že odpadnem.
Už som začínala cítit ostrú čepeľ, keď v tom do tmavej miestnosti vtrhla neznáma skupinka ľudí. Zachránili ma, i keď možno na krátku chvílu.

"Ale, ale, ale.... Hoseok!" zakričal naňho známy hlas.
"Takto sa ty správaš, k neznámym dámam?" s úsmevom vyšiel spoza neznámej osoby Jimin.

"Čo? Ona ma kopla! Do nohy! Vieš ako to bolelo?!" posťažoval sa Hoseok. Úprimne som začala ľutovať svoj čin, ale bola som hrozne naštvaná. Urazil nás tým ako nás nazval. Za to si zaslúžil trest.

"Joooj, malý Hoseok má bebooo." sarkasticky dodal jeden z tej trojice čo sa tu objavila. Jimin a aj LeeLu sa na tom zasmiali. No mne do smiechu nebolo, stále mi ten meč držal pri krku. Aish!

"Hej!" zakričal naňho Hoseok  a mykol mečom a skoro ma rezol. Myslela som že umrem.
"Hoseok, ukľudni sa, nemôže zabíjať každého druhého ktorý nám niečo spraví, to sa na kráľovskú stráž nepatrí." dodal Jimin a vzal z ruky Hoseokovu katanu. Ja som sa zosipala na zem a LeeLu ktorá ticho celé sledovala pribehla ku mne a objala ma. Obi dve sme plakali. Nemali sme nič iné na výber. Neviete si predstaviť aky to bol pocit.

"Tss!" Hoseok nahnevane odložil katanu a pristúpiľ k tým daľším trom, čo stáli v dveriach. Celý čas boli ticho, a ledva reagovali.

Jimin sa k nám zohol a pomohol nám vstať.
"Vy ste tie dve z rána, že?" opýtal sa nás a my sme mu prikývli.
Jimin sa nás úprimne usmial a ja som sa trocha zachvela. Mal tak pekný úsmev... Počkať! Načo to myslím?! Nie, nie.. som mu iba vďačna za záchranu.

"Kdo ste?" spýtal sa chalan s copíkom ktorý, k nám prišiel. On, vlastne všetci mi boli tak známy. Kde som ich len videla?

"My?" LeeLu s uplakaným hlasom sa nelogicky spýtala. Vyzerala byť prekvapená že ich vidí.
"No nie, moja mama." Hoseok dodal. Zas som mala chuť hodiť mu niečo do jeho ksichtu.

"HaHa ale teraz vážne, kto ste?" so šarmantým úsmevom sa nás opýtal Jimin.
My s LeeLu sme sa na seba pozreli, a prebehla nám tá istá otázka hlavou. Máme im povedať, že sme prišli z iného sveta?

"Tak?" chalan vedľa Jimina netrpezlivo chcel odpoveď.
"No....Je to ťažké vysvetliť..." začala som pomaly hovoriť no nevedela som čo mám povedať.

"Jasné, kľudne nám vstupia do úkrytu, a hrajú sa že nevedia kto sú, aké absurdné-" začal sa rozčulovať Hoseok ale muž s dlhými blond vlasmi a v ružovom kimone so žltými kvetinami mu s palicou vrazil do hlavy aby bol ticho.

"Láskavo sa tu nerozčuluj a nechaj ich aby nám to vysvetlili." poučoval ho blonďák. Vyzeral ako princ z knižky. Bruh, moc dokonalé.

"Moje meno je LeeLu..." začala LeeLu s tichym hlasom ale bola celá červená... žeby sa hanbila?
"Ja som YoonBi" pridala som sa k vysvetlovaniu.

"Sme dvojčatá a je nám 19." S malým úsmevom sa nás predstavila LeeLu, a pri tom hľadela na toho chalana vedľa Jimina. Vyzeral vtipne... malá tvár a obrovský nos.

"Ooo zlaté~" zasmial sa Jimin a pozrel sa do zadu, kde stáli tí dvaja. Keď sa znova otočil na nás jeho tvár bola desivo vážna.
"A teraz, ako ste sa sem dostali?" s vážným hlasom sa nás spýtal. Bolo to desivé ale mal zlatý hlas, tak to vyzeralo ako keď sa na vás nahnevá škrečok.

"Urobili sme niečo zle?" spýtala som sa tiež s vážným hlasom.
"Úprimne, my netušíme kde sme!!" zakričala na nich Leelu. Asi ten nápor už nezvládala.
"Z ničoho nič sme sa zobudili na tomto mieste, ktoré ani nevieme kde je!" S uplakanými očami rozkrikovala LeeLu.

"LeeLu, upokoj sa!" snažila som sa ju upokovať ale nešlo to.
"Prepáč mi to ale ja nie som ako ty! Neviem zvládnuť takýto nápor! Však nám tu hrozí smrť! Aj ty si skoro umrela a ja mám byť kľudná?" začala na mňa kričať. Tie slová mi trhali uši. Nie, nebola som pokojná. Moje telo sa triaslo od strachu. Však skoro som umrela na odseknutie hlavy, ale plačom by som nič nevyriešila. Snažila som sa mať chladnú hlavu.

"Takže vy tvrdíte, že nevieťe kde ste?" do nášho rozhovoru sa pridala posledná osoba ktorá stála pri dverách. Mal vlasy upnuté v cope a vyzeral asi najdesivejše zo všetkých.

"Ano." potvrdila som mu to.
"Toto ti mám akože uveriť?!" znova začal Hoseok a ja som ho prepálila pohľadom. Už ma naozaj hneval.
"Prosím? Myslíš si, že si vymýšlam?!" skríkla som naňho.

"A nie? Lepšiu výhovorku ako amnézia alebo strata pamäti som nepočul, hrajeťe sa na neviniatka a potom-" zas začal Hoseok hubovať ako malý chlapec ale ružový princ mu zase vrazil tou palicou.

"Mohol by si stým už prestať ?! Budem mat monokle na hlave" v bolesti nakričal Hoseok na blonďáka.
"Keď sa ukľudníš, tak s radosťou." spokojne sa usmial naňho a Hoseok si začal niečo brblať pod nos. Leelu sa na tom zasmiala a všetci sme sa pozreli na ňu.

"Je tu niečo smiešne?" spytal sa veľký nos LeeLu. Ona sa zľakla a sklonila hlavu.
"Prepáč, Jungkook." ospravedlnila sa LeeLu. Počkať LeeLu ho pozná? Ako je to možné? Hneď mi to prišlo podozrivé, že sú mi taký známy. Jungkook bol ten spevák stej skupiny o ktorej furt mlela.

"Odkiaľ vieš moje meno?" spýtal sa Jungkook LeeLu ktorá sa ho zlakla.
LeeLu mlčala.
"Odpovedz!" surovo na ňu Jungkook skríkol a LeeLu od strachu odpadla.

"Si normálny?!" zakričala som naňho a schmatla som LeeLu. Položila som ju na zem a snažila sa ju nejak zobudiť ale nešlo to.

"Wuu, ona odpadla." povedal chlap s copíkom na hlave.
"Nový rekord Jungkook." potlapkal Jimin Jungkookové pleco. Si robia srandu, moje dvojča tu odpadne a oni si stoho robia dobrý deň. Chvílu sa na nás všetci 4 hľadeli, no potom si všimli zapadajúceho slnka cez vchodové dvere.

"Podľa mňa sú nevinné, o ničom nevedia." dodal Jimin ktorý sa ubral smerom k vchodovým dveriam. Zas som bola zmätená, nevinné? Čo to má znamenať?

"Ako je potom možné, že poznala moje meno?!" Jungkook zakričal na Jimina a ten mykol iba plecami.

"Je čas ísť, už sa stmieva." oznámil blonďák a vyšiel z miestnosti.
"Máš pravdu." Hoseok kývol hlavou a vybehol za ním. Medzitým odišli aj ostatný až na posledného Jimina ktorý sa otočil smerom k nám.

"Ešte sme neskončili." s prenikavým pohľadom sa mi pozrel do očí a zmizol ako vietor.

Moje srdce búchalo o život. Moje telo prvý krát pocítilo taký strach. Sedela som na studenej podlahe a LeeLu som mala položenú na nohách. Snažila som sa ukľudniť ale nešlo to. Bála som sa o LeeLu a snažila pochopiť čo sa to tu práve udialo. Skoro som prišla o život, vyhrožovala mi tu skupinka samuraiov a plus LeeLu odpadla. Potrebujem vysvetlenie a hneď.

Ale ako?

HMMM.. Aký je zatiaľ váš názor na príbeh? Premýšlam či ho vôbec niekto číta 😂 ale nevadíí have fun