Wings

Kapitola 05

Stella POV
Nechápala som čo sa stalo, boli sme v aute, vošli sme do tunela a zrazu iba veľká tma. Nevedela som kde som a cítila som sa veľmi zmätene.
Po chvíli som začala vnímať okolie, stále som mala zavreté oči ale citíla som, že ležím na posteli zakrytá dekou, ktorá bola neskutočne jemná na dotyk. Moje oči sa pomaličky otvárali ale všetko som videla mätne.

Po chvíli sa mi zaostril úplne zrak a jediné čo som videla bol drevený strop. Kde to preboha som?
Prečo nie som v aute, kde by mala byť Viki, Erika a dvojičky, mali sme ísť na BTS fan meeting ale nikde nikto.

Zľahka som sa snažila vstať z postele lebo moju hlavu prebodávala bolesť. Počas vstávania som bola stále zmätenšia a zmätenšia. Všade okolo mňa bol starý azijský nábytok, záclony v jemných farbách a steny boli vyzdobené dračími ornamentmi. Pripadalo mi to ako izba z nejakej historickej drámy. Dokonca aj moje šaty, mala som na sebe oblečený starý kórejsky odev ktorý bol jemne ružovej farby. Čo sa to deje? Asi sa mi sníva.

Po 3 minutovom analyzovaní izby som sa rozhodla že sa postavím. Moja hlava silno bolela, ale chcela som vedieť čo je daľej.
Pomaly som vstala a snažila sa udržať rovnováhu. Po malých krokoch som sa približovala k oknu, no v tom moje nohy jeden krok neudržali a ja som sa zvalila na zem.

"Auu" zastonala som od bolesťi.
V tom som začula kroky ktoré bežali smerom ku mne.
"Princezná, ste v poriadku?" v zúfalosti sa ma spýtala osoba ktorá pribehla hneď ku mne a snažila sa mi pomôcť vstať.
"Som v poriadku." neisto som osobe odpovedala a v tom som dostala šok. Nechápala som. On sa ma opýtal po kórejsky a ja som mu plynule kórejsky odpovedala. To nedáva zmysel, ja neviem vôbec po kórejsky a zrazu som mu vedeľa plynule odpovedať? Som zmätená, toto nemôže byť realita.

"Kde to som?" spýtala som sa neznámej osoby, nevidela som mu do tváre lebo ma držal zo zadu.
"Vy neviete?" zarazene sa ma opýtal.
"Ako to mám vedieť keď-!" náhle som naňho skríkla a v tom som dostala šok ja. Rýchlo som od neho odskočila a snažila to spracovávať.

"To nemôže byť možné.." s rukou položenou na ústach som analyzovala osobu predo mnou.
Osoba ktorá stála predo mnou bol Suga. Nemožné, vyzeral tak skutočne. Bol oblečení v tradičnej kórejskej bojovnej uniforme, mal dlhé červené vlasy uviazané v slabom cope ktorý mal spustený dopredu.

"Princezná, ste v poriadku?" ešte s väčším strachom sa ma spýtal.
"Nie, nie som v poriadku." s výrazom bezmocnosti a strachu z toho čo sa to deje som si pomaly sadla na posteľ.

Suga ku mne rýchlo prišiel a hľadel na mňa.
"Princezná, nebojte sa, hneď vám zavolám doktora!" náhle na mňa skríkol a odbehol preč. Bolo to trocha smiešne ale zároveň divné lebo Suga nebehá.

Suga odišiel a ja som pozorovala svet okolo, všetko bolo tak.. staré. Na chvílu som sa zasmiala lebo vidieť ustráchaného Sugu s tým három na hlave.
"Princezná? A suga ako môj strážca?" mrmlala som si pre seba a snažila sa prísť na to čo sa tu deje.

Pekný sen pomyslela som si ale mala by som už vstať. Prvá vec čo ma napadla aby som sa mohla zobudiť je štipnúť sa do ruky.
"Jau! To štiplo až moc!" moju ruku zasiahla nepríjmená bolesť.

Ako som zapištala, do izby kde som sa nachádzala vtrhla skupina ľudí s prekvapenými výrazmi v tváry.
"Neklamali ste, ona sa prebudila..." chraplavým hlasom povedal najstarší z nich ktorý vyzeral ako majster kung fu z starých činských filmov.
"Princeznáá" začala sa na mňa rútiť osoba, asi v mojom veku, so slzami v očiach. Naštastie v polke cesty zastavila pretože si všimla moju zdesenú tvár.

"Kdo ste?! Kde to som?! " so strachom v očiach a nechápavosti som zakričala na celú izbu. Moje oči pomaly začali slzieť , začínala som cítiť že toto nie je sen.

"Vy neviete?" žena v červenom kimone sa šokovane spýtala.
"Žeby amnézia?" spýtal sa Suga pána ktorý vyzeral ako doktor.
"Pravdepodobne ano, silný úder do hlavy mohol spôsobiť amnéziu" dodal doktor.

Čo? Amnézia? Môj tlak vo mne začal vrieť ako horúca voda v kanvici. Všetci na mňa hľadeli s ustráchanými výrazmi a každý si mrmlal niečo pre seba.

"To mi ani odpovedať neviete?! Zobudila som sa na neznámom mieste v neznámom prostredí a jediné čo chcem od vás aby ste mi povedali kde som." Najprv som po nich skríkla no moje slzy mi pomaly začali stekať po tváry. Chcela som vstať z postele a odísť odtiaľ ale moja hlava mi v tom zabránila. Svet sa mi zakrútiľ a ja som si znova musela sadnúť.

"Ležte princezná, nemali by ste sa prepínať, spali ste moc dlho na to aby ste zvládla čo by len chodiť." s chladným hlasom mi povedal Suga.

"Princezná Yi Seung Ten , ste 3 dcéra nebohého cisára Yi Son Booka, nachádzate sa v najbohatšej dynastii Yi a váš brat je hrdým panovníkom tohto národa a vy ste ste považovaná za klenot nevinnosti a krásy. " s vážnosťou začal vysvetlovať starý majster.

"Ja som dlhoročný cisárky radca Park Ji Heun. Po tom ako vaši rodičia umreli a váš brat nasadol na trón, som sa stal jeho dôvernou pravou rukou." medzitým ako hovoril som sa pomaličky snažila vstrebávať informácie.

"Pred týždnom keď sa konal festival ste mali nehodu, ktorá vás dostala do tohto úboheho stavu." dopovedal a ja som sa musela nadýchnut.

"Čo sa mi stalo?" spýtala som sa vo veľkom šoku. Ako je to možné? Kto je princezná Yi Seung Ten a ako im vysvetlím že som Stella a pochádzam z doby kde už tento svet je dávna minulosť?

"Bola to veľmi neštastná nehoda," začal Suga ktorý sa postavil pred radcu "bol krásny deň a vy ste sa rozhodli ísť na prechádzku do mesta, nástupili ste do koča ktorý vás mal odviezť bezpečne do mesta-" Suga sa hlbkoko nadýchol " Ale váš koč sa vymkol konktrole a zrútili ste sa zo strmého kopca." dokončil Suga.

"Najprv sme mysleli že ste mrtvá..." začala s tichým hlaskom pravdepodobne konkubína "No keď sme k vám prišli vy ste ešte stále dýchala, tak sme sa vás snažili zachrániť. Úspešne" s úsmevom dokončila svôj prehovor.

"Sme tak štastný, že ste v poriadku a dúfame že sa vám pamäť vráti čo najskôr." začal znova staršina ktorý sa klanal pred mojou postelou.

Moja myseľ bola preťažená, ako je možné že som ocitla na tomto mieste. Takéto veci sa dejú iba v dramách a filmoch. Môj výraz tváre naznačoval každému že som bola v šoku. Kto by nebol? Ocitnete sa na neznámom mieste, pri neznámých ľudoch, bez svojej rodiny, bez svojích známych, bez mobilu... Ja tu nechcem umrieť!!

"Uhm!" Odkašlal doktor " Princezná musí odpočívať,takže mali by sme opustiť jej miestnosť čo najrýchlejšie." formálne upozornil každého a oni súhlasili. Pomaly začali opúštať miestnosť no v tom ma napadlo niečo čo by som sa chcela opýtať.
"Počkaj, ty !" ukázala som na Sugu, ktorý s výrazom čo preboha po mne chceš pozrel na mňa.

"Prosím?" s nezáujmom sa ma opýtal. Naozaj asi aj v tomto svete je jeho osobnosť rovnaká ako aj v tom mojom.

"Kto si?" spýtala som a on sa nad mojou otázkou pousmial.
"Min Yoongi, váš osobný strážca, bohužial" s tým najmenším nadšením a sarkastickým úsmevom sa predstavil a následne odišiel.

Huh?! Taký hnusák že sa nehanbí však som "princezná" a mal by mať väčšiu úctu! Alebo tú originálnu princeznú nemal rád? Kto bola ona? Prečo som tu ? Tieto a miliard dalších otázok mi prechádzalo hlavou.
S toho chosu som sa zvalila na posteľ a schúlila do klbka. Zavrela oči a snažila sa vstrebať čo sa stalo. Chcela skm zaspať ale myseľ mi to nedovolila. Vo svojom vnútri s očami plné sľz som kričala.

Chcem ísť domov....

Túto kapitolu takto nejak zakončím, dúfam že som dobre opísala všetko a ešte viac dúfam.že sa vám kapitola páčila, budem sa snažiť písať čo najviac ale je to ťažke ...však to poznáte " ŠKOLA" 😑 LOVE U GUYS 😙😘😘