A čo ďalej, Potterová? [HP FANFICTION SK]

26.KAPITOLA

Pomaly otváram oči a nie som si celkom istá, kde som. Cítim silnú, pichavú bolesť v mojej nohe. Zaostrím na ňu a všimnem si, že je v sadre. Poobzerám sa naokolo a uvedomím si jedno : ,,Ja som v Nemocnici." Čo sa vlastne stalo? Chvíľu mi trvá, kým si spomeniem na všetko, čo sa odohralo pred mojim prebratí.  Spomínam si na to veľké zviera, potom už takmer nič, len Scorpiusovu rozmazanú tvár a jeho krik. Koľkého vlastne je? Stalo sa to včera alebo tu už ležím dlhšie? Operovali ma? Kladiem sama sebe hromadu otázok, keď si všimnem moju mamu, ktorá spí na stoličke blízko mňa. Takže im dali vedieť, čo sa stalo. To je strašné, určite ma zabije, hneď ako sa zobudí. Nebudem sa radšej tváriť, že som sa ešte neprebrala? 

,,Lili?" povie zrazu mama, ktorá sa zobudí. 

,,Mama?" odpoviem jej a neviem, ako sa mám tváriť. Ona sa len postaví a s tým nádherným úsmevom na perách si ma k sebe privinie. 

,,Už nikdy nám nesmieš spraviť nič také, rozumieš?" povie a začne plakať. 

,,Sľubujem," zašepkám a z očí mi ujde pár slzičiek. Mama sa zrazu rozbehne preč a otvorí dvere na mojej izbe. Zakričí: 

,,Prebrala sa, naozaj sa prebrala, rýchlo, poďte." Chvíľu som zmätená, na koho volá, ale postupne do miestnosti vojde Albus, James, Rose, ujo Ron, teta Hermiona, malý Nikolas  a nakoniec môj otec.Toto je asi obrovské rodinné stretnutie. Nemocničná izba je tak malá, že sa tu takmer ani nezmestia, ale aj tak sú pri mne. Všetci sa na mňa usmievajú a otec dokonca plače. 

,,Lili, prečo si to vlastne urobila?" preruší dlhú chvíľu ujo Ron. Zamyslím sa nad tým, čo mu odpoviem. Ja predsa neviem, čo im Draco a Scorpius povedali. 

,,Kvôli láske, ujo," poviem nakoniec a smutne sa pozriem na otca. 

,,Nakoniec si ty, tá najdrsnejšia z detí Potterovcov, ja by som na toto gule nemal," zasmeje sa Albus. Mama sa na neho zamračí a strelí mu jednu za ucho. 

,,Ako to rozprávaš, Albus. Aké gule?" Všetci sa začneme veľmi smiať a Albus, chudáčik sa zahanbene pozerá do zeme. 

,,Vieš si vôbec predstaviť, ako veľmi sme sa všetci báli?" začne vážnym hlasom James. Rose sa k nemu pridá : 

,,Áno, ten pocit, keď sme netušili, kde si a či si v poriadku. Zabíjalo nás to." Príde mi to dosť vtipné, pretože Rose to celý ten čas vedela kde som a teraz ako to hovorí, tajne sa usmieva. 

,,Ale ja dobre rozumiem tomu, prečo si to urobila, za lásku treba bojovať," povie teta Hermiona a usmeje sa na mňa. Potom sa pozrie prísne na otca. Ten sa nadýchne a so slzami v očiach mi povie : 

,,Prepáč." Síce to je len jedno slovo, ale v tom slove je úplne všetko. Pri pohľade na neho vidím, ako ho to všetko mrzí a hlavné vidím, ako sa trápil, keď som tu nebola. 

,,Aj ty mi prepáč," poviem a naznačím mu, aby ma šiel objať. Otec to urobí a v jeho objatí cítim tú lásku.  Aj keď mi spravil všetky tie zlé veci, všetko to čo mi povedal a ako sa správal. Je to môj otec, ktorý ma od malička miluje a nedá sa byť sním dlho za zlé. To, že som mu toto spôsobila, to bude vo mne ešte veľmi dlho zakorenené ako bolestná spomienka. 

,,Prosím, mohli by ste všetci odísť," poprosí otec a ostatní prikývnu. Usmejú sa na mňa a po jednom vychádzajú z dverí. 

,,Ty nie, Ginny," zastaví otec mamu a pritiahne ju k sebe. Ona sa usmeje a postaví sa vedľa neho. Obaja si pritiahnu stoličku k mojej posteli a sadnú si. 

,,Mali by sme sa asi porozprávať, nie?" začne otec. Ja vôbec neviem, čo mám hovoriť. Cítim sa tak zraniteľne. Cítim taký obrovský pocit viny za všetko. Sama si môžem za to, že tu teraz ležím. Nie preto, že som nejako to zviera privolala, ale preto,  že som vôbec utiekla.