Internátna škola

2. Potupa

Vojnovú sekeru som so Silviou vôbec nezakopala a riaditeľka nás tak isto nebola skontrolovať. Len samé sľuby a žiadne činy. Na raňajky som vyšla v ponožkách a bolo mi to úplne jedno aj keď podlaha na zámku je chladná ako ľad. Napriek tomu budem robiť nezmysli, pokiaľ si to niekto nevšimne a nevypočuje moje boľavé srdce.

„Kde máš papuče?" dobehla ma Uršula. Mykla som ramenom a z okienka som si vzala tácku so sendvičom a s jahodovou malinovkou. Vždy sme mali na výber jahodovú malinovku alebo ovocný čaj. Ja som sa pre dnešný deň rozhodla pre chladné verzie nápojov. Sadla som si k prázdnemu stolu, ale dlho to tak nezostalo, pretože sa dotrepala Uršula aj s Angie. Nemala som náladu s nimi sedieť, už len z toho dôvodu, že nestoja na mojej strane a nechcú sa postaviť proti Silvii ako ja. Tiež ju neznášajú, tak nechápem čo im v tom bráni. Ak by išli spolu so mnou k riaditeľke, tak určite by sme niečo dosiahli, ale sama na to nemám, ale keď pôjdeme tri, tak by sme mohli niečo vybaviť, ale oni vraj majú strach, že si k nim Silvia bude dovoľovať ako ku mne. Ach, radšej sa nad tým nejdem rozčuľovať, lebo mi to zožerie celú hlavu a budem chodiť ako nemý zombík.

Zodvihla som hlavu od stola práve vtedy, keď dnu kráčal Lukáš s pomalými krokmi. Pomedzi stoly som nevidela, či má na nohách ešte stále tie reťaze, ale podľa chôdze to bolo jasné a ochranka tiež za jeho chrbtom nechýbala. Nemala som tušenia čo sa stalo. Uršula s Angie tiež pozerali ako vyorané myši. Lukáš hľadel na svoje chodidlá. Zrejme mu bolo trápne sa pred všetkými ocitnúť v takomto ponížení. Jedálňou sa ozýval šepot s rôznymi posmeškami /Veľký frajer v okovách/ Tak mu treba/ Teraz si môže pichať sám do seba/ Jedine takto vyzerá božsky/ Škoda jeho správania/ Čo spravil? Koho znásilnil?/ Vidíš tie reťaze? Musia byť ťažké/ Je mi ho ľúto/ Teraz sa ho nedá nenávidieť/

„Lukáško veľký frajerko, teraz sa poď s nami zabávať alebo vari ti to máme ísť všetci vrátiť, všetky tie posmešky a facky?" hučala na celú miestnosť tupá Silvia. Lukáš však nezdvihol hlavu, zobral si tácku a išiel si v sprievode ochrankou, sadnúť k učiteľským stolom.

„Lukáš vyfackal Silviu?" vypadlo zo mňa dosť hlasno, pretože sa decká okolo nás pozreli mojím smerom a začali sa smiať. Ja som sa musela tiež. Silviu to dosť zarazilo a radšej vybehla z jedálne. Tak teraz ju mám pod palcom ja!

Pozrela som sa Lukášovím smerom. Jeho tvár bola zdvihnutá a jeho oči hľadeli mojím smerom. Trochu som sa začervenala. Nemohol to predsa počuť, či? Rýchlo som sklopila tvár k sendviču a odhryzla si z neho. V jedálni sa začali šíriť reči, že Lukáš znásilnil Silviu a potom ju vyfackal. Prišlo mi to dosť nereálne, ale kto vie. Aspoň si z nej môžem robiť posmešky aj ja a nejako sa jej zbaviť.

„To je hovadina," poznamenala Uršula. „Neverím, že by to bol Lukáš spravil."

„Lebo ho tajne miluješ, čo?" podpichla ju Angie.

„Nie," Uršula zostala celá červená a pohľadom zablúdila k nemu spoločne so mnou. Stále hľadel našim smerom, ale teraz som si nebola istá či pozerá na mňa alebo na ňu.

„Ani ja neverím, že ju znásilnil, ale tie facky si sama priznala."

„Placáka na to," a tak som si s Angie ťapla.

Keď som dojedla sendvič tak som sa zodvihla a skoro som nabrala riaditeľku, ktorá si ma ihneď premerala: „Havranová, kde máte papuče?"

„Silvia mi ich musela niekde schovať. Nevedela som ich nájsť," zaklamala som.

„Nech sa dostaví po vyučovaní do riaditeľne," v duchu som sa potešila. Výhra je na mojej strane! Začína sa mi dariť, ak to pôjde takou rýchlosťou, tak za pár dní sa s ňou nebudem musieť deliť o izbu.

„Máš ich predsa pred posteľou," drgla do mňa Angie.

„Riaditeľka o to nemusí vedieť. Mimochodom, ak sa chceme zbaviť Silvii musíme začať klamať!"

 „Ja neviem," zašomrala Uršula. Drgla som do nej a vybehla z jedálne.

***

Ahoj, ďalšia časť za vami, snáď sa vám páčila.

Komentíky ma potešia.

*Mery*