Internátna škola

8. Klamstvá

Posadil sa vedľa mňa soštrngotom, ale ani sa na mňa nepozrel. Keď učiteľka začala s hodinou, tak prehovoril ako prvý: „Pracujete na tom úteku?"

„Čo?"

„Nechci, aby som zase po tebe kričal!" zahriakol ma potichu, ale aj tak to bolo celkom počuť.

„Bernolák, chcete mať slovo?" opýtala sa ho učiteľka. On iba zavrtel hlavou a ďalej si ho nevšímala.

„Prečo by som mala utekať a ešte k tomu s tvojimi kamošmi?"

„To nerieš, proste to urobte."

„Oni chcú vedieť čo sa stalo po tom incidente, čo s tebou robia a kde sa nachádzaš," vypľula som zo seba ich otázky, ktoré som mala na jazyku, len aby som ich nezabudla.

Mlčal, neodpovedal mi. „Máš im teda napísať lístoček."

„Nejde o to. Prídi za mnou večer. Som na prízemnej chodbe posledné dvere v ľavo."

„Ubližujú ti?"

„Nie. Ukážem ti niečo a potom všetko pochopíš. Všetci to pochopíte. Toto nie je škola."

„Čo?" o čom zase rozpráva, veď sme práve v škole, asi zase potrebuje svoju dávku. Viac som mu neodpovedala, nechcela som ho znovu rozrušiť.

Cez prestávku som zašla za Markusom a povedala som mu, kde sa nachádza jeho izba a že je v poriadku. Lukáš zostal sedieť na mieste a nemo zízal do lavice. Markus sa vybral k nemu, ale v tom zakročila ochranka a nepustila ho ďalej. Ako sa vôbec k nemu dostanem, keď je všade tá debilná ochranka? Vari ho cez noc nestrážia?

Silvii som oznámila, že nás riaditeľka očakáva po vyučovaní. Pozerala na mňa ako vyoraná krava a krútila hlavou, že je to všetko moja vina. Tentoraz som sa s ňou nehádala.

Na konci vyučovania sme savšetci traja zdvihli a namierili si to do riaditeľne. Kráčala som vedľa Markusa, zatiaľ čo sa Silvia potichu šuchtala za nami a mala som taký dojem, že si tam niečo pre seba šepoce, akoby nás zaklínala.

Na dvere som zaklopala ja a aj som si ich otvorila. Riaditeľka sedela za stolom a ihneď na nás kývla, aby sme sa presunuli k nej. Vošli sme teda dnu a postavili sa pred jej pracovný stôl.

„Po prvé by som chcela začať s vami dvoma. Neprajem si, aby sa klbčili. Vôbec to nie je pekné. Myslím si, že ste dosť rozumné dievčatá, aby ste sa vedeli dohodnúť aj bez toho," tentoraz sme obe mlčali, ani jedna z nás na to nemala čo povedať. „Som rada, že si rozumieme," pokračovala, „ako druhé by ma velice zaujímalo, prečo ste sa vo večerných hodinách potulovali po chodbách?" odkiaľ to tá môže vedieť? Vari nás sledujú? Sú tu nejaké kamery? Nie, nie, to nám predsa nemôžu robiť, nie sme predsa vo väzení.

„Belasý, Ondrejčíková a Havranová vyjadrite sa k tomu. Prosím..."

„Ja, ja som v tom nevinne."

„Ale prestaň sa tu pretvarovať!" zahriakla Markusa Silvia. „Jediný kto je tu na vine si práve ty. Tak sa tu teraz nehraj na neviniatko. Priznaj sa. Ty si chcel, aby sme s Lejlou prišli za vami na izbu," Markus na ňu prekvapene pozeral s otvorenými ústami. Silvia mrzuto stála s prekríženými rukami na prsiach a prepaľovala ho očami, zatiaľ čo som ja vrtela hlavou.

„Dúfam, že si uvedomujete Ondrejčíková, že teraz ste to všetko hodila na seba. Otázka teda smeruje na vás dve. Z akého dôvodu ste k nemu na izbu išli? Keď ste vedeli, že je to proti pravidlám."

„Noooo...," zatiahla, ale ďalej sa k tomu nevedela vyjadriť.

Iniciatívnu som teda prebrala ja: „Silvia a Markus sú do seba zbláznení," prezradila som. Načo sa obaja na mňa zarazene pozreli.

„Tak teraz tomu nerozumiem. Prečo volal na izbu aj teba?"

„Nooo...," teraz som ja nemala slová.

 „Zavolal som ju pretože sa páči Dávidovi," otvorila som hubu dokorán. Tak to sme si teda zavarili. Je z toho vôbec niečo pravda?