Internátna škola

12. Nič

Obe s Angie nás znovu premohol nával smiechu. Lepšiu historku si vymyslieť nemohli. Akože UPÍR! Koho len taká banalita mohla napadnúť.

„Vtipné a s týmto strácame čas? Odchádzam!" postavila som sa zeme.

„Počkaj," zastavil ma Dávid. „Je to pravda. Lukáš je upír."

„Jasné a musí piť krv, aby nezomrel. Neviem čo ste pozerali alebo akú burinu ste zjedli, ale nie je to vtipné!" a odišla som už doslova. Nikto na mňa nebude skúšať nezmysli. Síce na mňa volali, ale ja som im tú radosť nespravila. Nebudú zo mňa robiť blbú. Dokonca Angie za mnou ani nešla, radšej tam zostala s nimi. To si s ňou vybavím neskôr, ak sa s nimi spolčí, tak vysťahujem aj ju. Nemala som ešte náladu na hádku so Sušenou Slivkou, tak som si sadla do spoločenskej miestnosti a vrátila sa k rozčítanej knihe, ktorá moc nedopadla dobre po Silviinom leteckom nadjazde. Sústrediť na knihu som sa, ale nedokázala, stále mi schádzali myšlienky k Lukášovi a predstave akoby vyzeral, keby bol upír. Nemohol by byť predsa normálny človek ako sme my. Upíri sa musia od nás s niečím líšiť, nie? V tom som vyskočila z pohovky a začala sa hrabať v knižnici, či náhodou nenájdem niečo o upíroch.

„Tak tu si ty Drblina!" sotí do mňa Silvia.

„Šibe ti?" zahriaknem ju.

„Ako si dovoľuješ, dotýkať sa mojich osobných vecí?"

„Och, to je zakázané?" robím sa blbou.

„Krava."

„Lejla. Teší ma!"

„Choď sa niekam strčiť a viac sa mojim osobných vecí nedotýkaj! Mala by som zájsť za riaditeľkou, ale že si to ty, tak to pre tentoraz prekusnem!"

„Pokojne s za ňou bež aj teraz hneď. Ja sa jej nebojím!"

„Preto za ňou ani nejdem, ty, Tupaňa!"

„Ale choď už do riti!"

Ukáže mi prostredník a naozaj odíde. To bolo suché od nej! Myslela som si, že bude vyvádzať viac. „A mimochodom," nakoniec sa ešte vráti a dodá pár slov na záver tohto incidentu, „už s tebou viac krát nebudem strácať čas. Si iba decko, ktoré vždy musí robiť napriek. Mala by si sa uvedomiť a popremýšľať nad tým koľko máš rokov a ako sa správaš! To je vše Lievik!" zachrčí a oddupoce preč. Čo si ako o sebe myslí? Že je lepšia než ja? Že je normálnejšia? Tak to ani omylom. Nech si to vypíše z hlavy. Ešte s ňou musím poriadne zatočiť. Nech si nemyslí, že jej vyjde všetko čo si zaumieni.

Normálne mi aj vypadlo čo robím pri knižnici s knihami, tak som sa radšej vybrala na izbu. Teraz mi už bolo jedno, či tam bude Slivka alebo nie. Našťastie tam ani nebola, iba Angie s Uršuľou.

„Prečo si ma tam nechala s nimi? Vieš aký boli dotieraví a žiadali ma aj na kolenách, aby som ťa prehovorila."

„Aspoň si sa nenudila," odvrknem jej. „A nehovor, že sa ti to nepáčilo. Radšej prezraď, či si sa dala dokopy s Dávidom," zmením tón hlasu na milší.

„Nebavili sme sa o tom. Ako si odišla, tak ma začali prehovárať a kázať mi, že je to všetko pravda a aby som presvedčila aj teba a potom im dala vedieť. A Markus si naozaj kľakol na kolená. Dávid sa smial, no a potom sme sa vrátili do školy. Oni išli svojou cestou a ja tiež."

„A čo ty Uršuľa, čo si o tom myslíš, teda ak dobre predpokladám Angie ťa s tým oboznámila, či?"

„Ja neviem, oni tu chcú nechať Lukyho samého? Bez neho nejdem nikam!" odmieta.

„Mala by si sa na neho vykašľať, lebo keď to Silvia zistí..."

„Lebo keď Silvia zistí čo?" ozve sa jej hlas odo dvier našej izby.

„Ale nič," odvrknem.

 „Nič," povie aj Angie, keď ju Silvia súri pohľadom. To isté nakoniec odpovie aj Uršuľa sledovaná Slivkyními očami.