Internátna škola

16. Rozliaty čaj

Zvyšnú noc ani jedna z nás už nezaspala ako oťapené sme sa spoločne vybrali na raňajky. Spoločne sme sa posadili k jednému stolu. Väčšina žiakov po nás pozerala, pretože sme boli ticho a ani sme sa medzi sebou nehádali, dokonca sme si spolu sadli. Netušili čo sa mohlo medzi nami zmeniť. A ani to nezistia.

„Ja proste musím prehovoriť Lukáša, aby išiel s nami," začne Silvia, keď sa pustíme do jedla. Pohár s čajom sme si nevzali. Dohodli sme sa, že budeme piť už iba čistú vodu z vodovodu.

„Nie, zabil by nás."

Vrtí hlavou, „nie ja mu verím, on to dá, naučí sa s tým žiť alebo možno, myslíte, že by som sa mala premeniť aj ja? Potom by som s ním mohla byť, nie?"

Zaskočí ma, že sa práve nás pýta také veci. „Ja neviem," nemám k tomu čo povedať. Nepremýšľala som nad tým. Nie som predsa ani zamilovaná do upíra, aby som sa mala rozhodovať medzi vlastným a jeho typom života. Síce nemôžem povedať, že sa mi Lukáš nepáčil, ale dnes si už od neho budem držať krok. „A ty Silvia vôbec vieš ako sa mu to stalo? Zabili ho?"

„To mi ešte nepovedal," práve vtedy sme začuli znovu štrngot reťazí. Priviedli ho sem, medzi nás, akoby sa nebolo nič stalo. Silvia sa zodvihla so svojou táckou a išla si sadnúť k nemu. Na chvíľu sa nám stretli pohľady, videla som v jeho očiach žiadosť o pomoc. Naznačenie toho, aby som Silviu prehovorila.

„Nazdar, baby," zošuchol sa k nám ako prvý Markus a potom ho nasledovali aj zvyšný dvaja chalani. Našťastie si posadali oproti nám, tak som aspoň nemusela sedieť vedľa dotieravého Markusa.

„Dobré ránečko," zaštebotal aj Dávid, zatiaľ čo si Florián potichu sadol.

„Skôr zlé," zahundre Angie.

Dávid zbystrí, postaví sa a prejde na druhú stranu, aby si k nej prisadol.

„Čo sa stalo?" Angie ho objíme a začnú si niečo štebotať. Fakt super, zábava, úžas!

Markus na mňa hľadí a vôbec sa nevenuje svojím raňajkám. Dotknem sa jeho poháru s čajom a rukou doňho strčím, on sa prevráti, rozleje sa po stole a potom začne stekať na podlahu. Našťastie sa prevrátil a roztiekol dobrým smerom a Markus vyšiel z toho v suchu. Angie si to všimne a spraví to isté s Dávidovím pohárom. Potom sa načiahnem cez stôl a rozlejem aj Floriánov pohár.

„Hej!" povie, ale prepálim ho so svojím naštvaním pohľadom, tak radšej ďalej nekomentuje. Markus po mne iba pozerá, ale nič nehovorí.

Podíde k nám kuchárka: „Čo sa tu stalo?"

„Nič," zahundrem, postavím sa. Schmatnem Markusa za ruku a ťahám ho, aby išiel so mnou. Nasleduje ma, nespiera sa, ba ani stále nič nehovorí.

Vediem ho k nám hore na poschodie. Viem, že je tam bezpečno, ak by tam mali načúvacie zariadenie, tak by si už skoro ráno prišla pre Silviu a Angie riaditeľka, ale nestalo sa tak. Izby sú našťastie mimo ich radarov.

„Keď si..." začne Markus.

„Drž hubu a nič si nenamýšľaj!"

„Fajn som ticho, pošahaná baba."

Otvorím dvere a keď vojde dnu aj on, tak ich zabuchnem. Stojí pred dverami a ďalej sa nehýbe, tak ho potiahnem a sotím na najbližšiu posteľ, ktorá je zhodou okolností práve moja. Pod oknom spávala Uršuľa a Silvia. Pod Silviinou posteľou mala miesto Angie a pod Uršuľou ja. Za mojou posteľou je ešte veľký stôl a za Angieinou veľká skriňa.

„Počuj," začnem, keď si sadnem vedľa neho.

 „Ja viem Lejla," siahne mi rukou za ucho a skloní sa ku mne bližšie. Ani nestihnem nič povedať, či urobiť a už cítim jeho pery na mojich. Sú hebké a také teplé, príjemné. Páči sa mi to. Objíme ma túžba po ňom, po jeho perách a zabudnem na to čo som chcela a venujem sa iba nášmu spoločnému bozkávaniu sa. Prisunie sa ku mne bližšie. Cítim jeho dotyky na mojom tele. Cítim jeho dych, vôňu, teplo. Srdce mi bije niekde vysoko. Je mi horúco. Cítim ako ma pália aj uši. Nakoniec sa však spamätám a odtláčam ho od seba. To sa nemalo stať. To som nechcela. Bol to omyl. Krútim hlavou ako pomätenec.