Internátna škola

7. Prosba

Stále nerozumiem prečo by sme mali utekať, pred čím, kým? Nedáva to žiadny zmysel. Lukáš sa zbláznil a teraz rozpráva nezmysli. Myslí si, že za jeho zbláznenie niekto môže. Myslí si, že sa zbláznia aj ostatní a preto chce, aby sme odišli. Mali by sme mu skôr pomôcť a nie nechať ho v štichu. Veď je to ešte iba decko, vari to riaditeľka nevidí? Nemôžu ho len tak držať pod zámkou. Budem musieť za ňou zájsť a vysvetliť jej to.

Obliekla som sa a zišla dole na raňajky. Žiaľ dnešná noc nebola produktívna, tak nemám zo sebou žiadnu trofej zo Silvii. Možno budúca noc bude lepšia a ona bude spať ako dudek. V jedálni sa to hemžilo všetkými deckami. Dnes som si zvolila radšej ovocný čaj, pretože ma nejako začalo pobolievať hrdlo a s praženicou som si sadla k prázdnemu stolu. Uršula s Angie sa ešte cestou zastavili na záchodoch. Bol tam dlhý rad a mne sa nechcelo čakať. Všimla som si ako dnu vkročili chalani zo šestnástky. Zobrali si jedlo a prisadli si ku mne. Prečo sa chcú odrazu so mnou baviť?

„O čo tu ide?" začala som ako prvá, kým sa oni usádzali.

„To nám musíš zistiť ty. Ty jediná sa môžeš dostať do jeho blízkosti na hodine," povedal dôrazne Dávid.

„Ale vy viete toho viac než ja. Nemala by som aj ja vedieť všetky detaily?"

„Možno neskôr. Musíš zistiť, kde ho držia, čo s ním robia alebo radšej nech nám napíše lístoček o tom incidente čo sa stal, ale ty ho nečítaj!" varoval ma Fabi.

„Tak si to vybavte sami! Ja zadarmo robiť nebudem!"

„Lejla prosím ťa, ty nám zistíš tie informácie a my ti potom pomôžeme."

„Naozaj ju chceš trepať so sebou?" čudoval sa Dávid Markusa.

„Nechaj ho," drgol doňho Fabi.

„Čo tu riešite?" zošuchla sa k nám Silvia.

Všetci sme prevrátili očami až na Fabiho, ktorý bol ňou podľa všetkého očarený.

Radšej sme zostali ticho aj keď Silvia v kuse bľabotala svoje. Všimla som si Uršulu s Angie ako zostali stáť prikované, keď nás zbadali medzi chalanmi. Kývla som im nech si prisadnú, obe sa začervenali, ale prišli až k nám a sadli si. Konverzácia prešla až do úplného bodu mrazu. Všetci mlčali dokonca aj Silvia. Bolo to trápne, tak som čo najrýchlejšie dojedla a postavila sa. Markus sa postavil spolu so mnou a potom ma cestou do triedy dobehol.

„Hej, Lejla, spravíš to však?"

„Uvidím a vlastne našli ho včera?"

Markus sa začal smiať: „Ďaleko neutiekol s tými reťazami. Ten ochrankár, len robil veľkú vedu, lebo ten druhý ho nechal samého, ale pekne ste sa pobili. Ukáž tie vlasy," a ja som sa zabudla pozrieť do zrkadla, že ako vôbec vyzerám.

„Je to zlé?"

„Nie vyzerá to dobre, ani to nie je vidno."

„Naozaj?"

„Vážne," prisvedčil. Aspoň tomu som bola rada.

„Do triedy Havranová a Belasý," predbehla nás riaditeľka.

„Počkajte pani riaditeľka," snažila som sa ju zastaviť.

„Teraz nie Lejla, včera sme predsa o tom hovorili. Nič sa nezmenilo a ani nezmení."

„Ale ja by som..."

„Nemám čas," odplávala čo najrýchlejšie preč, aby ma nemusela počúvať. Aj tak po škole za ňou záujem a bude si ma musieť vypočuť. Potom som si všimla, že sa vracia.

„Mimochodom. Zastavte sa po vyučovaní aj s Ondrejčíkovou. Samozrejme aj vy Belasý."

„Čo sme spravili?" vyhúkol Markus.

„Potom, bežte do triedy."

„To nedáva zmysel," krútil hlavou.

„Hlavné je, že sa chce s nami rozprávať a ja mám pre ňu prichystaných pár otázok."

 Vbehli sme do triedy a ja som si sadla na svoje včerajšie miesto. Silvia bez okolkov sedela vedľa Dávida a niečo s ním preberala aj keď on nevyzeral byť nadšený jej prítomnosťou. Vo dverách zaštrngotali reťaze a dnu vstúpil Lukáš zahalený svojou čiernou ofinou.