Internátna škola

1. Zmena izby?

„Idem požiadať o zmenu spolubývajúcich. Už to tu s tebou nestrpím ani minútu!"

„Ty ju nestrpíš s nikým! Už koľko krát si žiadala o výmenu? Snáď najčastejšie zo všetkých a koľko to je za celý tvoj život, há? Hádam už vyše sto krát!"

„Čo sa staráš!" treskla som jej s dverami pred nosom a náhlila sa do kancelárie našej riaditeľky. Mala pravdu, že moja snaha o zmenu spolubývajúcich je najčastejšia, ale ja už nevládzem. Nemôžem ju vidieť, cítiť. Nechcem mať s ňou nič spoločné, ani izbu, ani vzduch. Síce si nepamätám na začiatky svojho detstva v tomto súkromnom školskom internáte, ale ona tu bola vždy a hádam celú večnosť so mnou na izbe. Bola som za riaditeľkou mnoho krát, ale ani raz mi nepovolila zmenu spolubývajúcej. Vraj nemajú voľné izby, ale čo by nemali! Predsa decká čo dovŕšia osemnásť rokov odchádzajú, prípadne sa z nich stávajú učitelia. Aj keď mladšie deti pribúdajú, ale mohla by som sa tam niekde zmestiť, inak za seba neručím. Budem ju otravovať dovtedy pokiaľ mi nesplní moje želanie. Inak odídem na vlastnú päsť, začlením sa do života mimo školy. Nemôže to byť predsa také ťažké, nie?

Kráčam tmavou chodbou, síce je vonku pravé poludnie, ale keďže sa škola nachádza v tmavom lese, tak tu nie je dostatok svetla a ešte k tomu okná zdobia hrubé tmavé závesy. Nikdy som nebola nikde mimo školy, slnko som taktiež nikdy nevidela, ale v spoločenskej miestnosti máme televízor a v ňom vídame rôzne pekné a zaujímavé veci. Oči nám pri tom blyštia, radi by sme ich videli na vlastné oči. Učitelia sú však veľmi zásadní a mimo areálu nám nedovolia chodiť. Občas sa u nás ukazujú obchodníci, od ktorých odoberáme tovar, ale hlavne ide o jedlo. Občas sa nájde aj niečo do našich izieb, ale to len veľmi zriedka. Väčšinu vecí čo tu máme si vyrábame sami.

Na prízemie z tretieho poschodia kráčam po točivom schodisku. Stropy sú tu vysoké v školskom zámku je chladno. Väčšinou všetci nosíme tmavé oblečenie a hlavne mikiny. Dokonca v zime v nich aj spávame.

V chodbičke pred riaditeľnou sa otvoria dvere a vyjde z nich Lukáš. Hádam najhorší chalan na škole. Baby ho neznášajú, pretože im robí zle a chalani sa mu chcú podobať. Je to svojský chalan a vždy si stojí za svojim názorom, hubu má veľkú a všetko sa mu prepečie. No teraz, teraz to vyzerá inak. Vidím ako má okolo členkov pripevnené reťaze, takže nemôže robiť veľké kroky. Za ním kráčajú dvaja muži z našej školskej ochranky pre všetko. Prejdú pomaly okolo mňa. Snažím sa zachytiť Lukášov pohľad, ale nepozerá sa mojím smerom a ešte k tomu v očiach má svoje čierne vlasy. Čo spravil, že sa k nemu takto zachovali? Toto je nad rámec normálneho chovania. Ešte som sa za celý pobyt v tejto internátnej škole s niečím takým nestretla. Chvíľu zostávam na mieste stáť a hladím na ich vzdaľujúce sa chrbty, kým ma nepreruší riaditelkyn hlas. „Lejla Havranová? S čím by som ti mohla pomôcť?" mávnutím ruky ma privolala bližšie a pustila ma dovnútra kancelárie. Stále som bola v miernom šoku z Lukáša, ale nakoniec som sa odhodlala prehovoriť.

„Čo sa stalo?" posadila som sa do kresla oproti nej.

„Radšej to nebudeme rozoberať. Trápi ťa niečo?"

„Áno pani riaditeľka, ja to už s tou Silviou nevydržím!"

„Znovu ste sa pochytili? A čo Angie?"

„Angie je v poriadku aj Uršula, ale ja tú Silviu už vážne neznesiem. Musíte mi pomôcť. Len mi robí zo života peklo."

„Lejla už sme to preberali hádam sto krát. Ste jeden ročník nerada by som ťa miešala s mladšími alebo staršími žiačkami."

„Ale mne by to vôbec neprekážalo, len kebyže sa jej zbavím."

„Prosím ťa Lejla, takto sa nerozpráva. Vážne ťa nemám kam prideliť a do chlapčenskej izby nemôžeš ísť."

„Prečo?" zaiskrilo sa mi v očiach. Ešte aj chalani by boli lepší než tá krutá Silvia.

 „Nemienim to ďalej s tebou preberať. Choď a zakopte už konečnú tú vašu vojnovú sekeru. Prídem sa pozrieť ako sa vám darí,"  žmurkla na mňa a ja som sa zamračila. Takto som si to vôbec nepredstavovala.

***

Čauko, moji milí alebo aj noví. Zase, zas a znova som tu s niečim novým. Aj s novou kategóriou, tak uvidíme ako mi to pôjde.

Teším na bárs aké názory od vás. Samozrejme kritika ma len poteší. 

Kapitolky budú približne v tomto rozsahu. 

Snáď si obľúbite aj tieto postavy. ;-) Teším sa na vaše diskusie. ;-)

*Mery*