Internátna škola

19. Nádej

„Som sklamaná. Som z vás všetkých sklamaná! Ste najhoršia generácia na našej škole. Nič však pre vás nemôžem urobiť. Všetci do jedného ste vylúčený zo školy. Máte právu ju v tomto momente opustiť a už sa nikdy nevracať. Zabudnete na všetko čo ste tu videli, že ste tu vôbec niekedy boli. Choďte, nech vás viac nevidím. Avšak nemáte ani žiadne právo si vziať zo sebou čo i len jednu vec. Akurát čo máte na sebe si môžete nechať. Prosím tam sú dvere! Verím, že sa už nikdy nestretneme. Pevne verím, že ste dosiahli to čo ste chceli, tak vám v tom nebudem brániť."

„Naozaj? Ochranka nás nechá prejsť?"

„Dajú vám pol hodinu náskok, ak potom na vás niekde natrafia ste mŕtvy. Na vašom mieste by som už bežala o zlom krky. Vedzte, že my sme rýchli a každí dospelý upír baží po teplej pulzujúcej krvi."

„To všetko kvôli tebe!" zasyčí Silvia na Floriána a vybehne von. On sa vyrúti za ňou a my ostatní ich nasledujeme. Priam vyrazíme dvere a náhlime sa cez otvorenú bránu, ktorá nás víta do jej sveta. Do nepoznaného, neznámeho, nebezpečného, brúsi si na nás všetky zúbky.

Nechceme nijako zaostávať a už vôbec rozdeliť sa, tak bežíme v Silviiných šľapajách. Vieme, že onedlho sa za nimi rozbehnú aj krvilačné, upírske beštie. A možno toto sú posledné minúty našich biednych, krátkych životov. Spomalíme, pretože zbadáme ako sa Silvia vrhla do bitky s Floriánom, ktorý je očividne slabší alebo len nechce s ňou bojovať, pretože ju necháva nech si na ňom vybije svoju zlosť.

Markus mi pevnejšie zovrie ruku. „Je do nej zamilovaný," prehovorí.

„Čo? Teda vlastne som si to už skôr myslela."

„A vieš aj to, že ja som zamilovaný do teba?"

„Aj to som si všimla."

„Ale čo ty?"

„No, ja asi tiež."

„Asi?"

„Nóó..." pritisne si ma bližšie. „A myslím si, že nemáme nádej."

„Ako to myslíš?"

„Že nás za chvíľu chytia a zožerú, ak niečo nespravíme."

„Ak chceme prežiť máme iba jedinú možnosť."

„Akú?"

„Premeniť sa."

„To vážne? Nič iné nám neostáva? A tak sme to nechceli. Preto sme odtiaľ utekali a nakoniec sa z nás stanú také isté monštrá?"

„Sme v inej situácii. A sú dve možnosti. Život v podobe upíra alebo smrť!"

„Decká čo na to hovoríte?" obrátim sa na nich.

„Chceme žiť," prehovorí Dávad s Angie spoločne.

„Ja túžim tohto fagana zabiť."

„Silvia nechaj ho, on ťa miluje."

„Čo? Tento tu a a a... preto mi zabil Lukáška, mohla som sa premeniť skôr a ešte stále som s ním mohla byť."

„Ako vôbec zomrel?" opýtam sa Markusa.

„Samovražda, obesil sa."

„Aha a prečo?"

„To nám nepovedal."

„Ja viem prečo," prehovorí Silvia. „Urobil to kvôli mne, kvôli mne sa zabil. Bola som otravná, stále som za ním lozila, nemohol ma viac zniesť. Vedel, že tu na škole nebude mať výber. Žiadne dievča sa mu tam nepáčilo. Síce moja krása by mu stačila, ale bola som blbá a veľa som kecala. Ľutujem to a oľutoval to aj on. Povedal mi to. Ja sa upírkou stať nechcem. Chcem zomrieť a znovu byť po jeho boku, snáď už v lepšom svetle. Choďte ďalej ja ich na chvíľu držím."

„Keď aj ona, tak aj ja. Bežte a zachráňte sa," prehovorí ťažko Florián.

 Všetci štyria sa na seba pozrieme, poďakujeme a rozbehneme sa preč. Čo najďalej. Pokúsime sa nájsť nejakú osudu alebo niekoho kto by nám pomohol, prípadne sa pokúsime postarať sami o seba navzájom.

***

Ahoj, tak toto je koniec tohto krátkeho príbehu. 

Mrzí ma, že nedopadol tak ako som si to predstavovala, ale popravde, ani ma moc nebavil písať, tak som to radšej ukončila. Teším sa znovu pri ďalšom príbehu, snáď už lepšom a záživnejšom. 

Každopádne ďakujem každému kto ho prečítal až sem, za všetky hviezdy 🌠 a komenty 💬.

*Mery*