Internátna škola

5. Sľub

„Ty čo si si to vymyslela?" doletela za mnou Sušená Slivka do spoločenskej miestnosti, kde som práve čítala knižku Kto chytá v žite, keďže už bolo po vyučovaní a mali sme voľný čas. „Nikdy som sa tvojich smradľavých papúč nedotkla. Tupá HUS!"

„Neviem o čom hovoríš," usmiala som sa na ňu a ďalej čítala knižku.

Ona to však tak nenechala, siahla na moje papuče a oblúkom ich prehodila cez celú miestnosť. Posadila som sa, ona mi skôr vytrhla knihu, ktorá hneď letela za papučami, kým som sa stihla postaviť, tak som znova sedela pod ňou. Zavesila sa mi do vlasov a začala ma za ne ťahať. Kričala som ako opica a ťahala ju za jej konský chvost.

„Bitka! Dievčatá sa bijú!" začali okolo nás hulákať a povzbudzovať nás. „Lejla daj jej! Silvia idéééš!" nedalo sa rozoznať, kto má viac fanúšikov, pretože sa všetci navzájom prekrikovali spolu s nami.

„Rozostúpte sa, Rozostúpime sa!" zavrešťal niekto kto mal silný hlas a študenti ho poslúchli. Potom som cítila ako odo mňa ťahajú Silviu aj spolu so mnou, pretože sa ani za svet nechcela pustiť vlasov.

„Utiekol! Ten mladý prešibaný chlapec utiekol!" kričal ďalší, zrejme to boli tí chlapíci z ochranky a Lukáš im utiekol.

„Prestaňte sa klbčiť, ste horšie ako chlapci!" surovo ju odtrhol zo mňa až ma to zabolelo, pretože keď som sa na ňu pozrela tak v oboch dlaniach držala kusy z mojich vlasov. Začala som pišťať na plné hrdlo. To mi nemohla predsa spraviť. Krava tupá, najhnusnejšia opica! Vytrhala mi vlasy ako budem teraz vyzerať?

„Do izby! Obe! Sakra, sakra ako mám riešiť dve veci naraz, keď som tu sám!" kopol do najbližšieho stolíka, ktorý sa rozsypal na zem a pár pohárov z neho porozbíjal. „Dokelu, dokelu ešte lepšie! Nezízajte na mňa. Všetci sa odpracte do svojich izieb! Už aj nech tu nikoho nevidím!" všetci sa začali dvíhať, dokonca aj Silvia vyšprintovala ako prvá. Za toto mi ešte zaplatí! Keď bude spať, tak jej odstrihnem celý chvost, nech si nemyslí, že bude nepotrestaná!

Zostala som tam už iba ja a on. „Pomôžem vám?"

„Ešte si tu?" zahľadel sa na mňa prísne. „Nebyť teba, nič z tohto by sa nestalo."

„Čo vari ja za..." skočil mi do reči ten imcebil, vari ja za to môžem, že ma tá krava sušená napadla?

„Ticho som povedal a zmizni mi z očí!"

Zodvihla som sa a odišla som. Nie však do svojej izby. Zostala som sa túlať v hale.

„Hej," začula som hlas. Poobzerala som sa vôkol seba, ale nikoho som nevidela. Pokiaľ som nezbadala známu hlavu za schodiskom. Bol to Markus, jeden z Lukášových spolubývajúcich.

„Čo si sa dozvedela od Lukáša?" prečo sa ma na niečo také pýta?

„Prečo?"

„Tak čo ti povedal?" naliehal na mňa.

„Spýtaj sa ho!"

„Ako? Zavreli ho na samotku," obzrel sa či nás nikto nevidí.

Vypúlila som naňho oči. „Čo a to ako, prečo?"

Potiahol ma za ruku, aby som nestála nikomu na očiach, avšak naďalej sme sa schovávali pod schodiskom.

„Ja neviem, ale deje sa tu niečo čudné. S Lukášom sa niečo stalo."

„Ale čo sa mu stalo?"

„Ja nemôžem ti to povedať, zložil som sľub."

„Sľub? Komu?" zakryl mi dlaňou ústa, blížili sa niečie kroky, nakoniec prešli okolo a stíchli.

„Riaditeľke."

„Ale čo spravil, že mu to museli dať na nohy."

„Práveže on nespravil nič!"

„A kto teda?" vôbec som tomu celému nerozumela. Lukáš nespravil nič, tak potom prečo si myslia, že niečo spravil. „Niekto naňho niečo hodil?"

 „Ja neviem Lejla. Je mi z toho zle. Musíme odísť."

***

*Mery*