Internátna škola

14. Zmluva

Opatrne chytím papier do trasľavých rúk.

„Čo je to s tebou Havranová? Takú rozpoloženú som ťa ešte nevidela. Mala som o tebe len tú najlepšiu mienku v tomto prípade, že práve ty to dokážeš pochopiť a pomôcť ostatným. Zrejme som sa mýlila, však? Si slabá ako aj ostatné. Možno Ondrejčíková by to pochopila, možno ona bude tá silná, ktorá vás bude musieť previezť namáhavou cestou za šťastím v inej koži."

„Prečo?" zamumlem.

„Žiadne otázky, tam dole to podpíš a s nikým sa o tom nebav, kým nepríde súdny deň. Vtedy vás so všetkým oboznámime!"

„Prečo ste to spravili Lukášovi?"

„To je iný prípad, on sa rozhodol sám."

„Neverím."

„Je mi jedno čo si myslíš. Podpíš to."

„Čo ak odmietnem?"

„Tak ta donútim."

„Ako?"

„Podpíš to Lejla!"

„Nie! Všetci o tom musia vedieť! Toto nie je škola! Toto je otroctvo. Robíte si s nami čo chcete! Všetko je po vašom! Končím!" buchnem päsťou do stola, ale náhle to oľutujem, pretože som sa až príliš zahnala.

Riaditeľka sa pousmeje. „Ako si praješ Havranová, ochranka ťa onedlho odvlečie do vlastnej kobky, po ktorej si tak túžila. Samozrejme bude temnejšia, než by si si predstavovala a nebudeš mať v nej na ružiach ustlané."

„Ešte to by chýbalo, aby ma pichali do zadku!" v tom mi, ale príde, že ona to myslí vážne. Chce ma zavrieť niekam do temnoty, kde o tom nebudem môcť s nikým hovoriť, kde ma nikto nebude môcť navštíviť, kde nikto nebude vedieť, kde sa nachádzam. Čo, ak by som to bola predsa podpísala? A potom porušila písomnú dohodu? Je to predsa možné, nie? Chalani to už urobili a aj tak by som s nikým iným o tom nekecala, iba s nimi.

„To si zapamätám."

„Nie, prepáčte, ospravedlňujem sa. Podpíšem to, ale iba s dodatkom o tom, že ma proti mojej vôli nepremeníte na upírku a prestanem piť vaše čaje a limonády s krvou!"

„Kto ti o tom povedal?" pýta sa zaskočene, to nečakala, kráva pitomá! „Vlastne to je fuk, žiadne dodatky neposkytujem!"

„Aha," tak teraz som zostala mimo ja. Zrejme sa s ňou nedohodnem.

„Tak podpíšeš to?"

Vtedy bez klopania vstúpi dnu ochranka aj s Lukášom, ktorému nasadili na ruky putá, aspoň ho zbavili tých bremien na nohách. Možno ich pri tom čine ani nemal na nohách. Možno mu ich počas noci dávajú dole.

„Podpíš to a vráť sa na izbu," súri ma riaditeľka, pretože sa chce začať venovať Lukášovi.

Pozriem sa naňho, on sa pozerá na mňa a prikyvuje. Spravím to. Podpíšem to a bez slova opustím miestnosť. Avšak nevrátim sa na izbu, zostanem načúvať za dverami.

„Ty sa nevieš ovládať! Si nezvládnuteľný! Prosíš nás o slobodu a porušíš sľub! Tvoja spolužiačka predsa za nič nemohla. Prečo si ju zabil?" on zabil spolužiačku? Koho? Jednu z našej izby? To predsa nie je možné. Žeby to bola Silvia? Neverím, tú by nezabil. Či? Je síce otravná, ale oni akoby patrili k sebe, obaja sú debili. Ruky aj nohy sa mi začínajú triasť. Nemôžem tomu uveriť. Čo teraz bude, keď sa rozšíri, že jeden z nás je mŕtvy?

„Prepáčte, neovládol som sa. Bola dotieravá. Chcela ma, chcela ma, veď vy viete čo."

 „Tie vaše detské lásky. Čo s tým spravíme? Ako to napravíme? Kebyže ju len zabiješ a neroztrháš, tak mohla ešte aspoň žiť ako ty, ale ty si, Tupec!" ďalej už nepočúvam, vraciam sa na izbu zistiť, či náhodou to nebola jedna z nás. Keď nie, tak potom to musí byť nejaká pätnástka alebo sedemnástka, keďže s nimi máme vyučovacie hodiny.

***

Ahoj, tak čo si myslíte? Zabil Lukáš jednu z nich? Silviu? Angie? Uršuľu? Alebo inú spolužiačku. 

*Mery*