Internátna škola

3. Povera

Po raňajkách sme ešte zbehli do izby pre učebnice. Silvia ležala na posteli a fňukala. To vážne? Ona REVE? Hádam sa mi to sníva, revať som ju nevidela od detstva a to už máme šestnásť. Natešene som zadupotala na podlahe. Vrhla na mňa zamračenú tvár a šmarila do mňa vankúš, ktorý dopadol vedľa mňa, ihneď som ho zodvihla a hodila jej ho do hlavy. Už mi radšej nevenovala pozornosť.

„Hej, Slivka, vážne ťa Lukáš znásilnil?" strašne som bola zvedavá na jej reakciu. Angie s Uršulou stáli po mojom boku a potichu sa uškŕňali.

„Čo?" zodvihla sa z postele. „Kto to povedal?"

„Po tvojom odchode sa to roznieslo v jedálni, tak som len bola zvedavá či to je pravda."

„Šibe ti? Kto to rozniesol? Rozpučím ho ako žabu!" utierala si slzy do lemu mikiny a bola pripravená bojovať. „Hovorte vy tri imbecilné stvorenia, inak vás nakopem tiež!" zase tie jej nepríčetné reči. Angie s Uršulou radšej schmatli svoje veci a vypáli z izby, akoby mala čochvíľa vybuchnúť, ale maximálne čo by tu mohlo vybuchnúť je Silviina hlava.

„Nemám šajnu Slivka!"

„Nevolám sa Slivka! Ty Lievik!"

„Úbohé na viac sa nezmôžeš? A mimochodom po vyučovaní sa máš zastaviť v riaditeľni," uškrnula som sa na jej prekvapený výraz a odišla som.

Zbehla som o poschodie nižšie, na ktorom sa nachádzali chlapčenské izby. V každej izbe sa nachádzajú štyri deti, ktoré chodia do rovnakého ročníka. Na poschodí je dvanásť izieb a jedna spoločná kúpelňa. Sú tu deti od šiestich do sedemnásteho roku života. Takže štyria šesťročný, štyria sedemročný a tak ďalej až po sedemnástku, tak isto to vyzerá aj na našej chodbe. Na prvom poschodí sa zase nachádzajú jasle a škôlka, kde spia všetky deti pod šesť rokov spoločne a na prízemí sú izby pre učiteľov a pár voľných izieb na nejaké špeciálne prípady. Pokiaľ viem dosiaľ neboli využívané.

Všade bolo ticho, tak som sa trochu odhodlala vkročiť do ich chodby, keď sa odrazu otvorili na jednej z izieb dvere a vyšli z nich štyria mladší chalani.

„Čo tu chceš?"

„Nič..ja..ll..een," habkala som ako idiot. Čo ich je po tom sú to ešte iba decká. „Viete niečo o tom čo sa stalo Lukášovi?"

„Nápadníčka?" zachichotali. Mali trinásť rokov, prišli mi nechutný. „Ty si o tom nepočula, že znásilnil Silviu a potom ju zbil?"

„Nezmysel. Potom by mala modriny nemyslíte si to?"

Pozreli sa na seba a začali si niečo šepkať, obišli ma a smerovali nadol. Vošla som ďalej do tmavej chodby, na každých dverách bola tabuľka s vekom obyvateľov. Zastavila som sa pred šestnástkou. Nevedela som si predstaviť ako tam teraz spávajú. A možno mimo ostatných deciek mu dávajú reťaze dole. Práve som sa chcela pobrať preč, keďže hodina začína ani nie za päť minút, ale vtedy sa otvorili dvere a vyšli z nich moji traja spolužiaci, ale Lukáš medzi nimi nebol. Prišlo mi to trápne.

„Čo tu robíš?" čudovali sa.

„Ja nič, nič. Asi som si pomýlila poschodie."

„Mala by si ísť skôr na hodinu."

„Veď idem, idem," a tak som na čele ich sprievodu kráčala na prízemie zámku. „Ehm, čo sa stalo Lukášovi?" obzrela som sa, aby som videla ich tváre. Oni sa zarazili a začali habkať. Nechápala som ich reakcii, vari by niečo skrývali, ale prečo? Čo takého hrozného musel spraviť Lukáš? „Však tie povery o ňom a Silvii nie sú pravda?"

„Radšej ver tým poverám," obišli ma a pokračovali ďalej do triedy.

Ja to len tak nenechám. Deje sa tu niečo zvláštne a ja musím prísť tomu na koreň.

 Za mnou sa ozval štrngot reťazí. Ako inak bol to Lukáš s ochrankou. Vbehla som do triedy, plnej žiakov. Boli sme tu všetci pätnásť, šestnásť a sedemnásť roční. Všetky triedy sa skladali z troch. Šestky, sedmičky, osmičky. Deviatky, desiatky, jedenástky a dvanástky, trinástky, štrnástky.

***

*Mery*