Internátna škola

6. Kde je?

Som z toho rozhovoru s Markusom celá zmätená. Čo sa s Lukášom dohodli a chcú ma vyhnať zo školy, ale prečo by to robili? Je to predsa náš domov. Nemáme nikoho. Rodičia nás opustili. Sme iba nevinné siroty, tak o čo tu do pekla ide? Som tu šťastná, nechcem ísť nikam. Mám tu kamošky a ostávajú mi ešte dva roky do osemnástky až potom odídem aj keď nerada a možno si ma vyberú za novú učiteľku. To by som bola šťastná ako blcha, pretože sa mi vážne odtiaľto nechce odísť. Chcela by som sa starať o mladšie deti v škôlke alebo v jasliach. Škoda, že sa s nimi nestretávame, ale stále moje srdce po nich plesá. Teším sa až budem mať svoje vlastné aj keď to ešte niekoľko rokov potrvá.

Je noc a všetci spia. Potichu som sa vyteperila z postele a vytiahla zo zásuvky nožnice. Môj čin nebude len tak visieť vo vzduchu. Priblížila som sa k Silviinej posteli, ale keď som bola na jej dosah, tak som zistila, že ona v posteli nie je. Kam len mohla ísť? Na záchod? Ihneď som schovala nožnice na svoje miesto a vybrala sa na chodbu. Po špičkách som prešla k záchodom, ale v miestnosti bola tma a ticho. Kam sa len mohla podieť?

Išla som sa pozrieť o poschodie nižšie, v ktorom som začula hlasy. Zašla som za roh a vykukla. Bola tam Silvia s Markusom, čo tam do pekla spolu robia?

„Choď spať," odháňal juMarkus. „Aj tak ti to nepoviem."

„Ale ten krpatej Lele si to povedal."

„Akej Lele?"

„Veď tá Lejla, bože Markus."

„Nič som jej nepovedal."

„Tak čo ste robili pod tými schodmi. Ó, nie, radšej mi to ani nehovor. Fúúj!"

Nepočula som čo jej na to Markus povedal.

„Tak kde je?"

„Choď si ho hľadať sama, keď ti tak chýba."

„Ale čo spravil? Aspoň to mi povedz, prosím ťa Markusko!"

„Zbláznila si sa. Nech ti to povie sám."

„S tebou nie je rozumná reč. Zavolaj mi Dávida alebo Fabiho, možno jeden z nich bude mať väčšiu hubu."

„Ani jeden z nás ti nič nepovie."

„Tak sa dajte vypchať," odfrkla si a začala kráčať von z chodby. Nemala som sa kam schovať, tak som tam zostala stáť ako soľný stĺp v domnienke, že si ma nevšimne, ale to by asi nebola Silvia.

„Čo tu oxiduješ?" vyštekla na mňa.

„Ja, nič."

„Chcela si ísť za svojím Markuskom čo? Ale na to nemysli, pokiaľ mi nepoviete, kde držia Lukáša, tak spolu nebude!"

„Zbláznila si sa?!"

„Nepôjdeš za ním!"

„Ani to nemám v pláne! A ani s ním nič nemám, takže mi to je ukradnuté."

„Takže predsa ti povedal, kde je Lukáš, ale ber na vedomie, že on je jedine môj!"

„Čauko," dorazil k nám Markus.

„Aké, čauko?" zahlušila ho Silvia.

„Choď spať," chytil ju rukou za šiju a zatlačil k schodom.

„Aj tak vám nedám pokoj," povedala pri prvom schode.

„Fajn, choď už," súril ju. „Rozmyslela si si to?" zašepotal mi naklonený ku mne. „Išli by sme ty, ja, Fabi a Dávid.

„A čo Luk?"

„Jemu už niet pomoci."

„To ho tu len tak necháte? Takto ho zradíte?"

„On by to tak chcel. Povedz čo ti povedal na hodine."

 „Aby som ušla. Aj vám to povedal?" prisvedčil mi to prikývnutím hlavy.