The fault in our masks SK (Dokončené)

Ani živý - ani mŕtvy

Pohľad Adriena (Ste nečakali čo XD) 

Divné - toto miesto. 

Nie je tu ani tma a ani svetlo. Nič tu nie je. Je to ako v kamere Pixelátora. Iba rovná nekonečná plocha, biela zo všetkých strán. Je tu chladno a je tu cítiť divná horkastá vôňa. Prejdem si po tvári obzerajúc sa okolo. Ako dlho som tu? Čo tu robím? Existencia na tomto mieste mi je neznáma. Priestor tu pôsobí agorafobisky a apeirofobicky. Bez pochyby som tu úplne sám. Skloním hlavu, sadnem si a objímem si kolená a hlavu zaborím do nich. Čo sa stalo že som tu? Otázky sa hrnú ale odpovedí je málo. ,,Adrien..." ozve sa za mnou hlas ktorý ma celkom i vystraší. Otočím sa za ním no nik za mnou nie je. ,,A-Adrien, prosím... Vráť sa mi!" hlas patrí dievčaťu, netuším ale kto to je. Nikde ju nevidím.... No chcem ju vidieť! 

,,Hej! Kde si?" rozbehnem sa za hlasom a začnem vôkol jačať. Za počujem plač, jej plač. Nikde ju nevidím! Prečo plače? Čo sa stalo? ,,Potrebujem ťa..." povie zúfalo. Cítim sa bezbranne, chcem jej pomôcť ale neviem ako. Zvalím sa na zem a zapchám si uši. Jej plač ma drtí. No plač neustáva.  Je v mojej hlave. Nezbavím sa toho. 

,,Prosím, dosť!" tento raz vzlyknem ja. Kŕčovito sa váľam na zemi a plačem spolu s dievčaťom. Príde mi to ako večnosť keď v tom sa ozve iný hlas. Mužský. ,,Choď si ľahnúť Mari, potrebuješ sa vyspať." Mari? To je jej meno? A ten chlap? Poznám ho! Jeho som počul už pred tím, neviem ako sa volá. Hneď ako to povie plač ustane a ja som znova sám. Ľahnem si na chrbát a pozriem sa niekde hore. ,,Tvoj stav sa lepší Adrien." ozve sa mužský hlas. Ucítim zrazu niečo teplé na mojej hrudi. ,,Ale ešte nie si schopný dýchať sám..." povie smutne muž a ja sa zamračím. Dýchať? Chytím sa za hruď ktorá je celá studená a aj si až teraz všimnem že som nahý. Začervenám sa no potom si uvedomím že vlastne som tu sám a nik ma nevidí.  ,,Budeš v poriadku, no to či chceš zomrieť alebo prežiť je len na tebe." povie kľudným hlasom. ,,Ak sa rozhodneš žiť ale nevieš ako, poradím ti. Nájdi východ zo sveta kde sa teraz nachádzaš. Je niekde tam a je bližšie než si myslíš!"  to sú posledné slová ktoré od neho počujem. Prudko sa postavím a začnem búrlivo utekať a hľadať východ z tejto diery. Čo to vravel? Však je to tu nekonečné. Padnem unavene na kolená. Chcem žiť, chcem vidieť dievča ktoré ma prosilo aby som neodchádzal. Chcem sa dozvedieť čo tu robím. Chcem.... počkať! Vravel, zomrieť? Som mŕtvi? Nie! Vravel že či chcem zomrieť alebo prežiť je len na mne. To znamená že nie som ani živý a ani mŕtvy? Som v kóme? Čo sa stalo? Čo sa mne stalo? 

,,Spomeň si sakra!" začnem si udierať stehná. Zdrapnem sa za vlasy a začnem krútiť hlavou. ,,No tak, no tak! Niečo tu určite musí byť!" Vtom sa mi začne rozjasňovať. Zacítim bolesť v hrudi, bolesť hlavy a strašný až priam neznesiteľný chlad.