Vedúci z tábora [DOKONČENÉ]

#11 Nechápem nič😣

Pomalým krokom šiel Pavol ku mne. Z rohu k nemu došiel o ročník starší Alex. Bez slova si Pavol vedľa mňa sadol na hojdačku. Alex len stál vedľa mňa. Mlčala som. Srdce mi bilo ako o život. "Ahoj." Ozval sa napokon Pavol. "Ahoj." Odpovedala som a stíchla som. Napätie sa stupňuvalo. "Čo to máš na oku?" Spýtal sa Alex. Vstala som z hojdačky a chcela som ísť smerom k Julianinemu domu. Alex ma rýchlim krokom dobehol a zastal predo mnou. "Pýtal som sa čo máš na tvári." Zdvihol ruku a jemne mi potom prešiel a chytil ma za bradu. Stuhla som. "Monokel." Triasla som sa, bála som sa. Pavol došiel k nám. "Kto ti to urobil?" Otočil mi bradu na stranu aby si ho lepšie prezrel. "Chalan z tábora." Zakoktala som. "Ty sa nás bojíš?" Pristúpil ku mne zo zadu Pavol. Cítila som jeho studený dych na krku. Neodpovedala som. "Pavol môžeš nás nechať osamote?" Pozrel naň vážne Alex. "Fajn." Otočil sa a šiel niekam. "Poď za mnou." Povedal tajomným hlasom Alex. Ihrisko sa nachádzalo pod lesom. Alex ma doviedol k drevenému mostu, ktorý viedol na druhú stranu do lesa. Cez husté stromy tu moc neprešlo svetlo, bola tu docela tma. V lese hneď na kraji na boku bola lavička. "Sadni si!" Prikázal mi Alex. Poslušne som sadla, pretože som sa bála čo by sa stalo keby som neposlúcha. Minule keď som neposlúcha som 3 hodiny vykašliavala krv. Sadol si ku mne. "Ako sa volá ten chalan?" Spýtal sa. "Patrik." Videla ako sa na mňa pozerá, žeby mu došlo že ubližovať mi je zbytočné? Že mu to nič nedá? Neviem. "Ako k tomu došlo?" Spýtal sa v kľudom v hlase. "Prosím nenúť ma o tom hovoriť." "Zaujíma ma to, je to môj bratranec. Spomínal mi že sa niečo medzi vami stalo." Triasla som sa. "Nechcel mi to povedať. Myslím že sa zato hanbí. Neviem si predstaviť čo ti mohol spraviť keď sa zato hanbí. Nehanbil sa ani vysrať na prechode pre chodcov." Zasmial sa. Mne to vtipné neprišlo. "On... on... On sa ma pokúsil znásilniť." Zakoktala som a už mi začali tiecť slzy. "Čože?! Vedel som že je kokot, a že udrie ženu ako ja. Ale nikdy by som neveril že dokáže spraviť niečo také, to by som ani ja nedokázal. To je magor." Rozčúlene vstal a pochodoval z jednej strany na druhú. "V živote by som sa baby takým spôsobom nedotkol ak by to nechcela." Nechápala som načo to potrebuje vedieť. "Chcel si odo mňa iba toto?" Utierala som si slzy. "Nechcem aby si sa ma bála. Vieš niekedy mám svoje blbé nálady, a nedokážem sa udržať tak ťa udriem. Mám to ťažké a neviem si inak vybíjať zlosť." Sadol si ku mne. Hrozne som plakala ale nedovolila som si vydať ani hlások. Ničomu som nechápala. Prečo mi to hovorí? V mojej hlave je zakódexovaní ako zviera bez citov. V zápeti sa ma opýtal. "Môžem?" Naznačil že ma obíjme. Nezmohla som sa nič povedať len som sa triasla, a tak isto som nevedela či chcem aby ma objal alebo nie. Videl ako som sa triasla a plakala. Objal ma. Cítila som z neho sáť príjemné teplo. Len vždy som vedela že je to Alex. Aj keď som si na sekundu predstavila Adama. "Prepáč mi za všetko čo som ti spravil a čo ti ešte spravím, ale prisahám že bratranec sa ťa už ani nedotkne." Objal ma pevnejšie. Bála som sa že ma udrie, pretože rameno mal už premočené od sĺz. Odtiahla som sa, a stále som ostala bez slova. Počula som kroky. Alex okamžite vstal predo mňa. Prišla Juliána. Rozbehla sa k Alexovi. "Ty kretén! Čo si jej zas spravil?! Vypadni od nej." Kričala naň už z diaľky. "Nič som jej nespravil, tak sa láskavo ukľudni aby sa nestalo niečo tebe." Povedal už znova z jeho bezcitným výrazom a odišiel. "Prepáč mi že meškám, Pavol mi povedal že ťa odvliekol Alex sem. Čo od teba chcel?" Pýtala sa vyľakaná Juliana. "Nič, zrejme len vystrašiť." Zaklamala som. Nechcela som jej vravieť pravdu. Sama som nevedela čo odo mňa reálne chcel. "Tak ideme?" "Prepáč ale chcem ísť domov." Povedala som a utrela si posledné slzy. "Dobré, chápem ťa. Takže mám ísť domov?" Opýtala sa. "Áno." Prikývla som. Otočila sa a bez slova odišla. Prišlo mi že je urazená ale nechce mi to dať najavo. Vstala som z lavičky a šla domov, prešla som po moste a videla som ako sa pri hojdačkách bavil Pavol s Alexom. Keď som odchádzala z ihriska, všimla som si že Alex sa na mňa pár krát pozrel. Zrýchlila som krok skôr než by si Alex rozmyslel že ma udrie. Prišla som domov a ľahla si na posteľ. Premýšľala som o Alexovi. Čo sa mu stalo? Nikdy so mnou normálne nerozprával, iba samé urážky, nadávky. Niečo sa mu určite muselo stať. Vyzeral byť smutný, ale cítila som z neho úprimnosť. Keď zistil prečo ma udrel jeho bratranec bol naštvaný. Žeby sa menil na normálneho človeka? Alebo to bral iba tak že jeho bratranec sa ma už nedotkne, pretože mlátiť ma môže iba on a pár chalanov? Nechápem nič! Zaspala som bolo okolo ôsmej.

❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤
KONIEC 11. ČASTI!
Dúfam že sa vám páčila. Toto divné správanie Alexa bude pokračovať. Každopádne nezabudnite ma podporiť a zahlasovať za tento príbeh! Ak chcete byť informovaný o novej časti hneď ako vyjde, nezabudnite ma sledovať! Prajem vám príjemné čítanie.
😱😱😱😱😱😱😱😱😱😱😱😱😱
BTW SME UŽ #21 V KATEGÓRIÍ ROMÁNY. ĎAKUJEM.
😱😱😱😱😱😱😱😱😱😱😱😱😱
❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤❤