Kvapky dažďu, ktoré narážali do okna ma zobudili. Posadila som sa na postel a zistila som, že som prezlečená. Včera som zaspala hneď potom, ako Niall odišiel. Dlhé tričko, ktoré končilo v strede mojich stehien ma donútilo sa postaviť. Keď som išla spať mala som na sebe iba nohavičky a moje tričko, ktoré bolo skôr tielko. Hneď ako som prešla pár krokov som si chytila brucho. Au, riadne ma bolí. Vyšla som z izby za cieľom nájsť kuchyňu. Prechádzala som cez chodbu, ktorá bola brutálne tmavá ešte aj cez deň. Smiech, ktorý sa ozýval za mnou ma donútil sa otočiť. Niall bol opretý o stôl a pozeral na mňa.
"Čo ti je smiešne?" opýtala som sa.
"Videla si, ako chodíš?" spýtal sa ma a uškrnul sa. Nechápavo som na neho pozrela.
"To som ťa včera riadne zničil, keď nevládzeš normálne chodiť," zasmial sa. Zamračila som sa na neho a hneď potom som sa otočila.
"Bože, je tu otrasná zima," zamrmlala som si skôr pre seba. Sústredila som sa na moju chôdzu, ktorá vážne nevyzerala najlepšie. Niall išiel za mnou, ale neotáčala som sa.
"Čo vlastne hladáš?" spýtal sa. Nechce sa mi odpovedať. Radšej budem ticho.
"Miranda... odpovedaj," zasyčal po niekoľkých sekundách. Hm, je to docela sranda mu neodpovedať. Schmatol ma za ruku a otočil ma k sebe. Pozerala som mu do jeho znova nahnevaných očí.
"Čo hľadáš?" spýtal sa a pozeral mi do očí.
"Kuchyňu," odpovedala som podráždene. Tiahol ma cez chodbu až nakoniec sme zastavili v kuchyni.
"Pokús sa nič nerozbiť," zasyčal a otočil sa preč. Fajn. Aspoň tu ostanem sama. Zobrala som si jablko a sadla som si na stôl. Čo akože budem cez deň robiť? Prechádzať sa po týchto tmavých chodbách?
*****
Tak, ako som hovorila aj bolo. Nialla som od rána nevidela. Prechádzam sa po zámku a obzerám si zaujímavé veci. Niall mi príde strašne povedomý. Lenže odkiaľ? Predo mnou sa zjavili obrovské dvere, ktoré určite viedli von. Obzrela som sa okolo seba. Okej, vzduch čistý. Chytila som kľúčku a snažila som sa otvoriť, čo najtichšie. Na moje šťastie ani nevrzli. Vyšla som do sychravého počasia. Vážne nenávidím toto počasie. Bolo tu niečo, ako záhrada. Až na to, že bola neupravená. Prechadzála som cez mokrú trávu. Pomaly, ale isto som sa dostávala preč od zámku. Dúfam, že sa nestratím. Predo mnou bola veľká lúka. Okolo bol, ale les a zdálo sa mi, že bol tmavší, než normálne. Moje podvedomie mi vravelo, že by som sa mala otočiť a čo najrýchlejšie utekať späť. Lenže moje nohy, akoby prestali fungovať.
"Miranda!?" počula som výkrik mojho mena. Žeby nahnevaný Niall? Ten výkrik bol ďaleko, ale strašne hlasný. Rýchlo som sa otočila a kráčala som naspäť. Jeho hlas ma možno zachránil. Začalo poprchať, tak som si to dala behom. Vošla som do dverí a hneď sa mi naskytol pohľad na brutálne nahnevaného Nialla. Toto není dobré.
"Kde si bola?!" vyštekol a kráčal ku mne. Nemám sa otočiť a utekať?
"Bola som sa pozrieť von," povedala som potichu. Stála som na jednom mieste a aktuálne som sa bála o svoj vlastný život.
"Už nikdy nepôjdeš von!" skríkol Niall. Trocha so mnou trhlo, keďže som to nečakala. Iba som prikývla. Niall sa pobral preč a cestou ešte niečo rozbil. Išla som do mojej izby. Pripadala som si ako pubertiačka, ktorá dostala zaracha, preto lebo prišla neskoro domov. Sadla som si na posteľ a hrala som sa z vlasami. Nebavilo ma to tu. Keď ma tu už zavrel, tak aspoň mohol vymyslieť niečo, aby som sa nenudila. Má on vôbec niakych kamarátov? Nechce sa mi tu sedieť. Postavila som sa a vyšla som z izby. Jediné, čo som ešte nepreskúmala boli izby. Veľké dvere hneď oproti mojej izbe si nechám až naposledy.
*********
Prešla som skoro všetky izby, okrem jednej. Všetky boli omnoho menšie než tá moja. Boli tmavé a neupravené. Za to tá moja vyzerá, ako z rozprávky. Posledná izby, ktorá mi ostávala bola tá oproti mojej. Mám taký pocit, že táto izba bude Niallova. Otvorila som dvere a nakukla som dnu. Táto izba, bola mega veľká. Nevidela som tam nikoho, tak som vošla dnu. Dvere sa za mnou ihneď zavreli. Táto izba bola veľká ako tri školské triedy dokopy. Bola to určite Niallova izba. Kopec jeho oblečenia, bol vo veľkej skrini. Veľká skriňa sa, ale v tomto veľkom priestore strácala. Nachádzala sa tu veľká manželská posteľ. Niallova izba, bola sfarbená do červena. Na posteli bolo to tričko, ktoré som mala oblečené ešte ráno. Ale veď som ho nechala vo svojej izbe... No aspoň viem, koho tričko to bolo. Zaujalo ma niečo, čo bolo položené na nočnom stolíku vedľa postele. Bol to predmet, ktorý som veľmi dobre poznala. Bol to môj zásnubný prsteň... Zobrala som si ho do ruky. Kedy mi ho zobral?
"Čo tu robíš?" spýtal sa hlas za mnou. Chladný hlas, ktorý spôsobil to, že po celom mojom tele boli zimomriavky. Otočila som sa a pozrela som na Nialla, ktorý sa opieral o dvere. Nebol naštvaný.
"Chcela som, len... vlastne hľadala som ťa," zaklamala som.
"Nevieš klamať," povedal s úškrnkom. Sklopila som pohľad a prsteň som zovrela v ruke. Niall podišiel ku mne a natiahol ruku.
"Daj mi ho," povedal kľudne. Záporne som pokrútila hlavou. Je to môj prsteň!
"Miranda daj ho sem!" povedal hlasnejšie, ale stále kľudne.
"Nedám ti ho!" pozrela som na neho.
"Daj ho sem!" skríkol a snažil sa mi ho vytrhnúť z ruky.
"Nechaj mi ho! Je to jediná spomienka na Josha!" kričala som so slzami v očiach. V tú chvílu mi ho vytrhol a zovrel ho v ruke.
"Nebudeš spomínať na tvojho snúbenca! Nebudeš! Donútim ťa, aby si zabudla! Aby si zabudla na lásku, ktorú už aj tak v živote nezažiješ!" kričal a ja som som v sebe udržovala vzlyky. Slzy mi už dávno stekali po líci...
Prepáčte, že je tak neskoro, ale bola som strašne unavená a preto som to nedopísala včera :/ Takže chcem vám povedať, že písať budem zatiaľ iba z Mirandineho pohľadu. :) Ďakujem za komentáre a votes pri minulej časti :3 Dúfam, že to pôjde takto ďalej! :333 Na niektoré komenty mi znova nešlo odpovedať.. -,- budem slušná a nezačnem tu nadávať... -,-
Takže ďakujem podaktorým, čo ste písali a som vám neodpísala... :)
A ešte DarlingBee (dúfam, že som to dobre napísala, lebo to bude trapas) :D vážne netuším, ako budem pridávať časti.. je to skôr podľa času, ako stíham.. ale časti by mali byť aspoň dva-tri krát do týždňa :)
