Sedela som na posteli a vnímala som zvuky, ktoré prenikali cez hrubé okná. Les bol už dávno ponorený v tme. Slzy mi ešte stále stekali po líci. Je to hrozný pocit, keď stratíte osobu ktorú milujete. Bolí to viac, ako sa zdá. Na vonok vyzeráte síce utrápene, ale vo vnútri vás to zožiera. Väčšinou sa hovorí, že pri takýchto stavoch by vam mal niekto pomôcť. Či už to je doktor, kamarát alebo rodina. No mne nemá, kto pomôcť. Trpím tu sama. A keď už zrovna aj sama niesom, ten idiot urobí to že sa cítim, ešte horšie. Dvere sa otvorili a mne padol pohľad na to najväčšie monštrum, celkovo vo vesmíre.
"Prestaň konečne revať a obleč sa. Ideme sa trocha zabaviť," uškrnul sa. Znechutene som na neho pozrela.
"Nikam nejdem," zasyčala som. Podľa výrazu, ktorý mal akurát na tvári nebol zrovna kľudný. Práve naopak. Jeho oči boli znova ako tá najhoršia búrka.
"Miranda okamžite sa choď prezliecť!" zvrieskol.
"Ja nikam nejdem!" skríkla som. Uvedomila som si, že som to prehnala. Kričala som na neho, čo on nenávidí.
"Ako sa vôbec opovažuješ po mne kričať?!" skríkol. Bol už tak nahnevaný, že jeho oči stmavli. Postavila som sa z postele a prešla som popri ňom. Prešla som cez veľké dvere a išla som rovno do tej izby, ktorá sa mi zapáčila najviac. Niall išiel samozrejme za mnou. Jediné, čo bolo zvláštne je, že je ticho. Ide za mnou bez slova. Nemá žiadnu blbú poznámku ani nič. Zastavila som pred dverami, ktoré boli iné. Iné od tých všetkých dverí, ktoré sa na tomto zámku nachádzali. Boli po bokoch čierne a inak boli natreté bielou farbou. Približne v strede, bolo písmo napísané čiernou farbou.
-Každý démon má svojho anjela. Ľudia vidia temnú stránku, ktorá je na povrchu no len málo kto vidí, čo majú démoni vo vnútri. Sú to citlivé bytosti, ktoré bohužiaľ ovláda temnota.-
Tie dvere mali poukazovať na temnotu, ktorá je iba na povrchu. Tie čierne boky sú temnota. Nikdy sa nedostane dovnútra. Vždy je iba vonku a je na ľuďoch či sa nechajú ovládať alebo nie. Tých, ktorých temnota začne ovládať skončia ako Niall. Bezcitný idiot, ktorý si nič neváži.
Otvorila som dvere a vošla som dovnútra. Izba je síce malá, ale za to krásna. Vymalovaná celá čiernou farbou a boli tam malé biele hviezdy. Jedna strana steny bola, ale odlišná. Boli na nej dve osoby. Podľa vzhľadu som zistila, že to bolo dievča a chlapec. Boli to mladí ľudia. Medzi nimi bolo malé srdiečko. V srdiečku bol dátum, ktorý ma prekvapil. Bol tam dátum môjho narodenia. Prečo som si to včera nevšimla? Obzrela som sa a pozrela som na Nialla, ktorý stál opretý o dvere a pozeral na okno.
"Kto to maloval?" spýtala som sa. Niallova hlava sa hneď otočila mojím smerom. Jeho oči pozreli na stenu a hneď potom do mojích očí.
"Prečo ťa to zaujíma?" spýtal sa.
"Je tam dátum môjho narodenia. Presný deň, mesiac a dokonca aj rok," povedala som a znova som pozrela na dátum.
"To ja asi iba náhoda," povedal a prešiel ku oknu.
"Neverím v náhody. Všetko sa deje kvôli niečomu," povedala som a pozerala som na Nialla. Ten sa iba rukami zaprel o parapetu a pozeral na tmavý les.
"Si strašne tvrdohlavá," povedal potichu a chvílkovo na mňa pozrel. Sadla som si na malú drevenú stoličku a pozrela som na skriňu. Včera som tu bola iba chvílu.
"Miranda mám ísť ku kamarátovi, ktorému sa narodila dcéra. Nenechám ťa tu samú pretože, by si utiekla takže buď taká dobrá a choď sa prezliecť a upraviť," pozrela som na Nialla. On má aj kamarátov?
