Renegade [TW]

II. | I survived... And I am coming home

>>> K A S S I D Y <<<

Derek, musím... Musím ho nájsť, musím nájsť, proste musím... Derek, môj brat, musím nájsť môjho brata... Môjho... staršieho... brata... Musím za každú cenu... nájsť Dereka Halea!

***

Vzbudilo ju skrutnutie kľúča v zámke...

Ešte ani nebola poriadne pri zmysloch, no kovová chuť v ústach ju tvrdo vykopla do reality. Párkrát zažmurkala, aby sa jej zrak dokázal prispôsobiť ostrému svetlu lampy a vzápätí sa strhla do sedu a zhodila nohy z "postele". V tej chvíli jej doplo pár podstatných vecí...

Po prvé, priestor okolo nej ani náhodou nepripomínal jej pohodlnú izbu v nemocnici. Posteľ bola tvrdá, vlastne to bola len o trochu širšia lavička s jediným bielym vankúšom. Miestnosť bola tmavá a zo západnej strany ju tvorili mreže. Jediná obyčajná oči vypaľujúca žiarovka ležala dole hlavou z len tak zo stropu trčiaceho kábla. Aj to jediné maličké okno nad jej hlavou bolo tmavé a k tomu kryté mrežami. Super, pomyslela si, uspali ma šípkou... Hodili ma na odchytačku... Ani som nevedela, že sa dá vlkolak uspať!

Ďalším, ani nie tak šokom, ako prekvapením, boli škrabance a hlboké ryhy na ramenách, bokoch a stehnách. Čo bolo tak prekvapivé? Že zmizli... Nie všetky, to samozrejme nie, rany od Alfy tak rýchlo nezmiznú, ale väčšina z nich bola proste... fuč. Rana na boku bola znovu prelepená, no tentokrát už konečne zacelená a mohla sa v pokoji hojiť. Ostatné boli buď obviazané, alebo po nich zostali len malé miznúce jazvičky.

Kassidy si s povzdychom prehrabla vlasy a temenom hlavy sa oprela o chladnú kamennú stenu s hlavou len pol metra od okna. Prežila som požiar rodinného domu, prežila som útok na svoju svorku, prežila som cestu zo San Franciska do Beacon Hills... Polícia nie je to, čo ma pri hľadaní zastaví.

Neďaleko zaznelo pípnutie karty v čítačke od zámku. Kassidy zbystrila a klesla pohľadom zo stropu na mreže a obrovské plechové dvere s jedným nepriestreľným sklom v ich strede. Okamžite sa zošuchla z lavičky a po miernom zakymácaní sa zašla ku dverám a nakukla cez okienko von z cely.

Vonku toho zase až tak veľa nebolo, iba nejaký ten stolík pri stene, plechové lavičky, biele steny a pár svetiel. Okrem strážnika, ktorý sa práve snažil dostať do jej cely, tam dokopy nebolo nič, čo by jej niečím pomohlo.

Kľúč zaškrípal v zámke a ťažké plechové dvere sa otvorili. Hlavou jej preblesklo, či nie je správny čas na útek, lenže to by sa z nej stal ešte väčší kriminálnik, za akého ju mali. Zostala preto pevne stáť s rukou na rane nad jej bokom a so zmäteným pohľadom vrhnutým na strážnika.

,,Slečna, musíte ísť so mnou," to bolo jediné, čo z muža v stredných rokoch a zelenej uniforme vyšlo.

Strážnik pod číslom päť, ktorého meno jej nikto nepovedal a jeho menovku nevedela vylúštiť, ju vzal do šerifovej kancelárie, tam ju posadil na lavičku a pripútal jej k nej ruku. Kým sa osoba so zmieneným titulom dostavila, strážnik stihol obehnúť snáď celú stanicu, spraviť si o nej podrobné zápisky od príchodu až po chvíľu pred kanceláriou a ešte si aj vypiť kávu a zaliať si ďalšiu. Nie že by jej to vadilo, vychutnávala si tú chvíľu, ktorú mohla stráviť premýšľaním a sledovaním kľudných pracovníkov sediacich za počítačmi. Ale keď sa dostavil šerif aj so svojimi gorilami v pätách, vôbec nemala chuť tam sedieť a niečo mu vysvetľovať. Vlastne chcela vstať, zdrhnúť preč a pokračovať v hľadaní svojho brata. A bolo by jej úplne jedno, že za sebou vlečie lavičku z policajnej stanice aj s putami. Zrejme by ju aj tak niekde roztrieskala...

,,Slečnaaa-?" šerif odhrnul stránku na svojom zakladači a s nadvihnutým obočím na ňu pozrel. Čakal... Ešte stále...

Kassidy bola myšlienkami niekde inde, no i tak jej prišlo trápne len tak mlčať, tak sa rozhodla spolupracovať.

,,Haleová," odpovedala. ,,Kassidy Ha-"

,,Haleová?" prižmúril oči. ,,Tá Kassidy Haleová, ktorá-"

,,Áno, tá," skočila mu do reči skôr ako stihol dokončiť vetu. ,,Som dcéra Tálie Haleovej. Žila som v Beacon Hills do svojich trinástich. Kedysi som sa hrávala s vašim synom... Spomínate si?" zvedavo nadvihla obočie.

Šerif Stilinski sa oprel dlaňami o stôl a poriadne si premeral jej tvár a oči. Kassidy zaostrila na jeho vrásky medzi očami a s kľudným výrazom sa snažila nevytrnúť ruku z pút, ktoré ju tak znervózňovali. Keď už sa zdalo, že si ju dá šerif k niekomu preveriť, malinko sa uškrnul a pokrútil hlavou.

,,To-To nie je možné... Si to naozaj ty! Ja-"

Tentoraz sa pousmiala aj Kassidy. ,,Zaujímavé..." zamrmlala. ,,Vyzeráte stále rovnako. Starnete vôbec?"

Zasmial sa nad jej komplimentom. ,,A ty si vyrástla. Bože, je to už šesť rokov, mysleli sme, že..." a úsmev zmizol rovnako rýchlo ako sa zjavil.

,,Prežila som," povedala s vážnym tónom a pohľadom zabodnutým v jeho očiach. ,,A konečne sa vraciam domov..."

***

Kassidy ešte dlho sedela s putami v šerifovej kancelárií a počúvala jeho argumenty o tom, že vlastne napadla jedného zo strážnikov a skôr ako zajtra ráno ju nepustia. Teda ak dovtedy stihnú všetky papierovačky...

Keď sa vracala aj so strážnikom späť do svojej cely, zistila, že v nej nebude tak úplne sama... Spomínate si na tie gorily, čo sprevádzali šerifa? Tak tie práve do jej cely strkali niekoho, koho v meste ešte nevidela.

Bol to chlapec v športovom bordovom drese s číslom 14. Asi basketbalovom, basketbal bol predsa športom Beacon Hills ešte skôr ako sa narodila. Viac však nevidela, ale niečo ju pri pohľade na neho bodlo v nose. Pach, ktorý už dlho necítila... Pach vlkolaka.

V polovici kroku zastala a prekvapene zostala čumieť na osobu, ktorá si práve sadala na jej nekomfortnú posteľ. Ich pohľady sa odrazu stretli a ich oči sa do seba odrazu zabodli ako dýky. V tú chvíľu nebolo pochýb, že v deň splnu sa rozhodli zatvoriť do jednej cely dvoch vlkolakov. Zelenáča a citovo labilnú Haleovú... Ach bože, dnešok bude drsný, to si stihla pomyslieť skôr, ako ju strčili do cely a vzápätí ju za ňou zamkli.