Duša spútaná živlami

1. Kapitola Ako to začalo

Milí čitatelia ďakujem vám, že ste si vybrali práve túto knihu a dúfam, že vás zaujme a pobaví.

,,Luna nieje ti nič? Si v tom obchode dosť dlho." Nato odpísala
„Neboj sa už som skoro doma." To bola jej Babka. Volala sa Marika mala na krátko ostrihané a do čierna sfarbené vlasy a plné pery. Oči boli nevýrazné, šedomodré.

Už sa stmievalo keď Luna dorazila domov. Odomkla a pozdravila babku.
„Ahoj babi už som doma." Z druhého poschodia sa jej ozvala odpoveď.
„Ó, ahoj Luna, prosím polož nákup na stôl a choď sa pripraviť na spanie. Lebo ranné vtáča ďalej doskáče." Luna sa pousmiala.
„Aj tak budem hore do desiatej." pomyslela si a už utekala hore po schodoch. Umyla si zuby a urobila večernú hygienu.

Keď si doobliekala pyžamo, ešte raz sa prehliadla v zrkadle. Luna mala chudú tvár a tmavohnedé vlasy. Pleť mala sfarbenú do miernej hnedkastej farby. Páčila sa jej a skvelo sa hodila k očiam. Oči mali žiarivo zelenú farbu boli orámované hustými tmavými mihalnicami. Jej pery boli úzke a jemne sfarbené do červenej farby. Oči zdedila po svojej mame, ktorá nemala to šťastie dožiť sa jej tretích narodenín. Presne tak aj jej otec.

Stalo sa to asi pred desiatimi rokmi. V jednu tichú noc sa susedia zobudili na plač dieťaťa. Keď neustával vybrali sa pozrieť čo sa stalo. Boli to dobrí priatelia a tak mali kľúče. Keď vošli do bytu. Našli podrezaného Luninho otca. No po matke nebolo ani stopy. Luny sa ujala babka, z maminej strany. Jej dedko už zomrel a starý rodičia z otcovej strany sa presťahovali do Nemecka. Takže k nim chodievali len zriedka. Luna si z osudnej noci nič nepamätala bolo to už dávno a bola ešte malá. S touto skutočnosťou žila veľa rokov, ale už si celkom zvykla.

Ospalým krokom si sadla za stôl a urobila si domáce úlohy, ktoré si bola moc lenivá urobiť ešte v piatok, doplazila k posteli a ľahla si. Ešte predtým, ako zažmúrila oči pozrela koľko je hodín 9:56.

„No čo som hovorila." pošepkala si šibalsky  a okamžite zaspala.

Zrazu sa zjavila v nejakom priestore. Bola tam veľká žiara. Po chvíli začalo prostredie tmavnúť a Luna zistila, že sa nachádza v škole na antukovej dráhe, videla samu seba ako behala. Luna prekvapene zažmurkala. Išla teda za sebou, vtom počula učiteľku telesnej ako kričí.

,,Už len 6 minút ." Vtom si ,,Luna,, povedala

,,Dobre už len polovica." Luna sa strašne zľakla, bola asi 5 metrov od ,,nej,, ale počula ju ako keby jej to hovorila do ucha. Práve spolu behali okolo učiteľky, keď Luna sa pozrela na učiteľkine hodinky. Nevedela prečo, ale veľmi ju tam ťahal pohľad. Jej zorné pole bolo zrazu úplne ako na foťáku. Priblížil sa jej pohľad úplné k hodinkám a všetko bolo vidieť do detailov, nič nebolo rozmazané. Do očí jej udrel dátum ktorí označoval tento pondelok...

Otvorila oči, bola ešte tma. Do čela jej udrela prenikavá bolesť tak silná, že jej to vtlačilo slzy do očí. Bola spotená, cítila ako jej kvapky potu stekajú po chrbte. Pozrela na hodiny 4:31. Po chvíli začala bolesť povoľovať. Vstala z postele, rozmýšľala čo robiť.

„Čo je to so mnou?" Po uvažovaní  sa rozhodla ísť do sprchy. Voda jej obmývala jej utrápenú tvár.

„Čo to je do pekla?!" Pýtala sa sama seba. Nevedela si vysvetliť tú bolesť a to ako bola spotená. Po líci jej stekali kvapky vody a pridali sa aj jej slzy. Zase sa jej cnelo za mamou, ale ona tu nie je. Nikdy už nebude. Tá skutočnosť vyvolala ďalšiu spŕšku sĺz. Vypla vodu, pomalým krokom prešla ku posteli. Ľahla si a pozrela sa na hodiny 4:54.  Mala by o tom povedať babke? Nieje to nejaká predzvesť vážnej choroby? Nesúvisí to s tým úderom do hlavy, ktorú jej uštedrila futbalová lopta? Chcela si to vysvetliť. Chcela sa nejako ukľudniť, ale nevedela ako. Rozhodla sa, že keď sa to nebude opakovať, nebude na to myslieť. Usilovala sa zaspať. Mala pocit, že s tou bolesťou hlavy nezaspí, ale nakoniec sa s údivom prebrala do slnečného rána.
Tak ako iné nedele sa zobudila na to ako ju babka volá: