Duša spútaná živlami

19. Kapitola

Prepáčte, že nevyšla tak dlho kapitola. Momentálne je písomkové obdobie a ja som si na to nenašla čas. Dúfam, že vás poteším aspoň touto kapitolou.

Luna sa pozerala po okolí. Nachádzala sa v ihličnatom lese. Všimla si pár polámaných stromov. Vedľa nej bol kopec bahna, ku ktorému viedla dlhá ryha. Vyzeralo to akoby niečo veľké spadlo do bahna a silou zotrvačnosti sa to šúchalo ďalej. Ako sa sem vlastne dostala? Horúčkovito premýšľala. Spomenula si na hlas Rosan.

Dala som ti schopnosť premeniť sa v draka. Luna sa šokovane pozrela na ruky. Ešte pred chvíľou tam mala drobné biele šupinky. Nechcela tomu veriť. Pohľad jej zastal na nedotknutej zemi vedľa ryhy. Ak tu niečo bolo, nemohlo to odísť. Inak by v bahne zanechal stopy. Okolo nej nič zvláštne nebolo. Bola tam len Luna. Ak tú ryhu niekto urobil, musela to byť ona.

Stála tam uprostred lesa a zmätene sa obzerala. Toto sa nemohlo stať. Hovorila si. Malými krokmi sa vybrala tichým lesom. Po 15 minútach neustálej chôdze sa rozhodla vyliezť na strom a rozhliadnuť sa. Lezenie pre ňu nebol problém. V diaľke zahliadla budovu školy. Skoro zvýskla od radosti. Konečne vedela akým smerom má ísť. S úsmevom na tvári sa ďalej predierala lesom. Po hodine náročného bahnistého terénu konečne došla.

Hneď si to namierila na ošetrovňu. Vedela, že tam nájde človeka, s ktorým sa nutne potrebovala porozprávať.

„Luna! Čo sa ti stalo?!" spýtal sa šokovane Smith sotva vkročila do dverí. Luna nechápala. Jedným rýchlym pohľadom sa skontrolovala. Bola celá od bahna a na predlaktí sa jej črtala podlhovastá rana. Keď sa Luna dlhšiu chvíľu neozvala, tak ju učiteľ potiahol dnu. Dal jej nejaké nemocničné pyžamo a poslal ju do sprchy. Smith čakal za dverami. O chvíľu Luna ležala v čistých veciach v posteli. Smith jej ošetril ranu a sadol si na stoličku vedľa postele.

„Očakávam vysvetlenie." povedal a uprene sa zahľadel Lune do očí.

„Ja som zaspala a prebrala som sa v lese." povedala Luna popravde.

„A nespomínaš si na niečo z toho sna?" spýtal sa s nadvihnutým obočím.

„Len čiastky. Pamätám si na obrazy ľudí, ktorý sa na mňa rútili so zbraňami. Potom si spomínam na bolesť na predlaktí. A potom si spomínam na..." v mysli sa jej vybavila tá nádherná lúka a ešte krajšia žena.

„No?" spýtal sa učiteľ, čím ju vytrhol z myšlienok.

„Na nádhernú ženu. Hovorila, že sa volá Rosan." Učiteľ sa nepokojne pomrvil na stoličke.

„A čo ešte hovorila?"
spýtal sa. Tu sa Luna zasekla. Nevedela sa rozhodnúť či mu to má povedať, alebo nie. Nakoniec sa odhodlala:

„Povedala mi, že je to bohyňa života." Smith na ňu vytreštil oči. Zdalo sa akoby sa mu vzduch zasekol v pľúcach. Luna sa smutne pousmiala. A to ešte nevie to najdivnejšie.

„Viem, že mi neveríte." povedala Luna smutne a sklonila hlavu. Smith bol ticho.

„Verím ti." vykoktal napokon a pousmial sa na ňu.

„Je o tom jedna legenda," začal „ je v nej Bohyňa života a Boh temnoty. Rosan a Varl." Luna zaujato počúvala.

„Už od dávna spolu bojujú. Varl má názor, že si život nezaslúžime a Rosan nás zastáva. Koniec koncov sme ich spoločné dielo. Ako som ti už hovoril. Každý má v sebe dobro i zlo." dokončil.

„Hovorila ti ešte niečo?"

„Že sa premením pri každom NOVE na draka." povedala a čakala na Smithovú reakciu. On sa na ňu pozrel tajuplným pohľadom.