Duša spútaná živlami

7.Kapitola

Prepáčte ja viem, že som nevydala dlho žiadnu kapitolu. Mala som problémy ako v škole tak aj doma...
A tiež sa mi moc nechcelo písať úprimne. No nakoniec som sa dokopala a tu máte novú kapitolu čím skôr vydám ďalšiu, nebudem hovoriť kedy, lebo budem pravdepodobne klamať. Naozaj ma to mrzí. Schválne napíšte komu tento príbeh chýbal. A tiež sa vám chcem strašne poďakovať za 300 zhliadnutí. Ste uzasní!!! Dávate mi o dôvod naviac písať túto knihu... Tak prajem príjemné čítanie.
P.s. Ak nájdete nejaké g. chyby napíšte a ja ich opravím.

Prišli do preplnenej jedálne. Luna sa zmocnila svojej misky s jedlom a modlila sa, aby po ceste ku stolu do nej niekto nenarazil. Úspešne sa preplýžila na svoje miesto a pustila sa do jedla. Simon tam už bol a bojoval s dlhými špagetami. Po chvíli došla Endži. Ona zrejme nemala také šťastie ako Luna, lebo mala so sebou mokré tričko a nahnevaný výraz.

,,Títo ľudia sa nevedia vôbec chovať" rozprávala pohoršene.

,,Našťastie to bola iba voda." povedala a so vzdychom si sadla za stôl. Luna to nevydržala a začala sa smiať do rukáva. Endži si to všimla a s hranou vážnosťou povedala:

,,Nesmej sa, lebo skončíš rovnako!" no v momente vyprskla smiechom aj ona. Zatiaľ čo jedli, prišiel Erik a nahnevaný hovoril:

,,Ja tú učku asi zabijem!" povedal a upútal pozornosť všetkých troch.

,,Nechala nás trčať všetkých po škole lebo nejaký inteligent ju cez hodinu oblial vodou." nahnevane si sadol za stôl a začal si jedlo prehrabovať vidličkou. Luna chcela zmeniť tému a spomenula si, že sa chcela spýtať Simona na premenu.

,,Simon ty si premenu zažil. Aké to bolo?" spýtala sa a od zvedavosti napínala uši.

,,Ako o nej vieš? To už ti Endži všetko vy kecala?" spýtal sa a pozeral na Endži s miernym úsmevom.

,,Pre tvoju informáciu sa dnes začala premieňať jej spolusediaca." povedala a zazrela naňho vyčítavým pohľadom.

,,Aha to som nevedel, prepáč." Súcitne sa na Lunu pozrel a pokračoval:

,,Stalo sa mi to u nás doma. Práve sme dovečerali a mňa rozbolela hlava. Išiel som si teda ľahnúť, no ako som vkročil do miestnosti, začala sa mi strašne točiť hlava. Zahmlievalo sa mi pred očami a nakoniec ma nohy neudržali, no a spadol som na zem. Kým som bol pri vedomí, priletela moja mama, ale potom si už nič nepamätám.

Zobudil som sa v posteli s bolesťou hlavy. Pri mne sedela moja mama. Spýtal som sa jej ako vedela, že sa niečo deje a tak rýchlo sa dostala do izby, na to mi povedala, že matky cítia keď sa ich dieťa premieňa." ukončil svoj príbeh a Lune odľahlo, že to nebude až také strašné. Ako si myslela.

Jej pocit bezpečia však netrval dlho, lebo sa do debaty pripojil Erik:

,,Ja som o tom čítal." povedal ,,Ty si zažil celkom jednoduchú premenu. Niektorí zažívajú veľké bolesti a niekedy je to až..." nedopovedal a nechápavo sa pozeral na Endži, ktorá divoko gestikulovala, aby nehovoril ďalej. No neskoro Luna si vedela domyslieť čo malo pokračovať. Erik sa to snažil napraviť a tak začal rýchlo bľabotať:

,,Ale neboj Luna stáva sa to len málokedy. Možno jeden z tisíc a to nehovorím o pokročilom lekárstve..." Luna ho nepočúvala moc mu to neverila. V mysli sa jej dokola prehrávali spomienky na Sandru s čiernymi očami a bledou pokožkou. Čo ak budem ja tá jedna z tisíc? Pomyslela si a nevedela sa tejto predstavy zbaviť.

,, ... takže sa nieje čoho báť" povedal Luna sa naňho mierne usmiala, ale po zvyšok obeda sa nezapájala do konverzácie a s jedlom sa len hrala. Keď Endži videla v akom je Luna stave tak to zrejme nevydržala. Schmatla ju za ruku a odviedla na izbu.

,,Myslíš, že sa ja nebojím? Ber to takto. Nikto koho poznám takto nezomrel. Ani o takejto smrti nikdy nehovorili. Možno zažijeme bolesť, ale za akú cenu? Naše schopnosti budú stabilné a silnejšie, možno sa nám ukážu aj nové schopnosti. A ten pocit, že to budeme mať za sebou bude určite stáť za to. Uvidíš." vychrlila celá červená a s nádejou sa na Lunu pozrela.

Luna nad tým premýšľala, Endži mala pravdu. Tým, že sa tu bude triasť ako osika, nič nezíska. Iba sa bude trápiť pre niečo, čomu aj tak nešlo zabrániť. Luna sa úprimne usmiala.

,,Ďakujem." povedala stlmeným hlasom Luna a Endži sa usmiala tiež.

,,Máme voľno do zajtra nepôjdeme do nákupného centra pozrieť zvieratká?" spýtala sa a v očiach jej žiarilo. Luna vedela, že chcela zmeniť tému. Nemohla povedať nie jej žiariacim očiam a zároveň si chcela prezrieť zvieratá o ktorých pred obedom čítala. A tak len pokývala hlavou na súhlas a spoločne vyrazili.

Spoločne prešli portálom a ocitli sa v nákupnom centre. Endži ju nedočkavo ťahala za ruku k najbližšiemu obchodu. Luna sa zvedavo obzerala na čudesné zvieratká. Hoci ich nevidela, a boli nezvyčajné aj tak jej pripadali zlaté a milé. To bol vlastne zámer tohto obchodu. Zastavila sa pri všelijakých dobrotách pre tieto zvery. Prechádzala regálom a zastavila sa pri sklenenej vitríne s rubínmi a rôznymi inými kameňmi. Nechápala prečo sa to tu nachádza, veď toto nieje klenotníctvo. Prezerala si vitrínu a zahliadla informačný papier:

Najlepší pokrm pre vašich veľkých miláčikov. Zaisťuje ich zdravie a lesklé šupiny. Uvidíte, že sa vám za tieto sladkosti draho odmenia.

Luna tomu nerozumela kto by dával drakom takú drahú vec? A to na jedenie. Prišla za Endži, ktorá sa nevedela vynadívať na nejakých drobných tvoroch. Na chvíľu sa otočila na Lunu a potom vysokým hláskom hovorila:

,, To je tak strašne zlate!" Luna sa na ne pozrela a musela uznať, že vyzerajú ako malinkí anjeličkovia. Obrazne povedané...

,, Prečo sa drakom dáva ako pochúťka drahokamy?" Spýtala sa a naďalej sledovala malé tvory v klietke.

,, Kedysi to bola ich prirodzená strava lenže ľudia si povedali, že je toho škoda a tak im to odopreli. Ale aby draci zostali zdraví musia dostať raz za čas nejaký drahokam či rubín. Zároveň to drakom veľmi chutí a prispieva to k ich rýchlosti a mocnosti. Chápeš nie?"

Luna pokývala hlavou stále uvažovala o tomto dni. Jej myseľ pracovala a telo sa dalo na autopilot. Takže sa riadila tým, čo jej Endži hovorila a na jej vety len s úsmevom prikyvovala I keď ich nevnímala. Myslela na to čo sa dnes v triede naučila ako rastlinka pod jej vplyvom rástla. Bolo to šialené. Myšlienky jej zablúdili k Sandre. Kedy sa premením ja? Bude to veľmi bolieť? Luna chcela tieto myšlienky odohnať, ale nedarilo sa jej to. Kto bude pri mne, ak sa to nečakane začne? Kto mi pomôže?...

,, Haló! Je tam niekto?" Stáli pred obchodom a Luna len zmätene zatriasla hlavou.

,, Nepočúvala si, čo som hovorila však?" Spýtala sa Endži, ktorá jej mávala rukou pred tvárou. Keď bola Luna dlhšie ticho dodala:

,, Stále myslíš na premenu, čo?" Luna len prikývla.

Spoločne sa pobrali na izbu prešli portálom a Endži zrejme nad niečím tiež dumala. Nakoniec povedala:

,, Myslím, že viem, prečo ten jeden z 1000 umrie. Môže to byť aj pre zlé podmienky, ale hlavne preto, lebo sa mu živly spriečia proti sebe navzájom. Nemyslím živly ako sú voda a oheň ale mágiu smrti a života. Existuje málo ľudí, ktorí ovládajú obidve. My sa nemusíme báť lebo taká silná mágia by sa nám dávno nejako prejavila. Potom teoreticky by sa nám nemalo stať nič zlé. Ak ťa toto aspoň trochu neupokojilo tak už vážne neviem. Uvidíš postupom času ti príde táto skutočnosť normálna, len si tu musíš zvyknúť."

Prišli na izbu a zjedli olovrant, ktorý Endži na obede zobrala. Ako večera im to stačilo a tak si urobili večernú hygienu a pobrali sa spať. Prešlo to bez slova a keď zhasli svetlá Luna nemohla dosť dlho zaspať...