Duša spútaná živlami

8.Kapitola

Ďakujem vám všetkým za vaše hlasovanie a podporu naozaj ma to hreje pri srdiečku. Máte tu odo mňa novú čerstvo napísanú kapitolu. Dúfam, že sa bude páčiť. A ešte raz ďakujem!

Išla prázdnou chodbou školy. Prešla cez dvere učebne a pozrela sa dnu. Bola tam Endži, ktorú ovíjali konáre a škrtili ju. Luna sa jej rýchlo rozbehla na pomoc a hrubou silou z nej začala strhávať konáre. No nestíhala a konáre úplne pohltili i posledný kúsok jej vystrašenej tváre.

Luna tam len stála a nedokázala sa pohnúť. Konáre sa rozpadli ale Endži tam už nebola. Všetky vetvy začal pokrývať čierny ľad, z ktorého sa parilo. Ľad sa preplazoval k Lune, ktorá stále bez dychu cúvala. Z dvier oproti vošla osoba v čiernych dlhých šatách a s prenikavým úsmevom povedala:

„O chvíľu budeš pripravená."

Luna prudko otvorila oči. Bola v izbe. Pozrela na hodiny. Bolo krátko po polnoci. Porozhliadla sa po miestnosti. Endži spokojné odfukovala a nezdalo sa, že je niečim znepokojená. Bol to len sen. Postavila sa z postele nohy sa jej stále triasli. Urobila pár krokov k jej stolu a oprela sa oňho. Zatvorila si oči a prehrávala si v hlave čo sa vtom sne stalo. Tá dáma bola naozaj krásna, ale jej úsmev nevyzeral tak sladko ako učiteľkin ... bol skôr zlovestný.

Pretrela si rukou svoje unavené oči a vzdychla si. Že sa práve jej musí toto diať. Hodila to za hlavu. Nechcela to riešiť. Koniec koncov, mala už ajtak veľa problémov. Unavene sa hodila na posteľ a zaspala. Zvyšok noci prebehol normálne a ráno ju s nepríjemným zvonením zobudil budík.

„Dobré ráno Šípková Ruženka." Povedala unaveným hlasom Endži, ktorá ležala na posteli.

„Budík ti tu zvoní už dobré dve minúty tak ho bež vypnúť prosím." povedala a hlavu si strčila pod vankúš. Luna poslušne vypla budík a unavenou chôdzou vošla do kúpeľne. Zlá noc sa na nej podpísala veľkými kruhmi pod očami. Luna si opláchla tvár studenou vodou a začala si česať svoje strapaté vlasy. Prezliekla sa a nahádzala do tašky potrebné veci na tento deň. Zapla ju a s rozlúčkou odišla.

Vyšla von a pomalým krokom smerovala ku škole. Užívala si čerstvý vzduch a prírodu. Po chvíli celá uvoľnená už sedela v lavici. Vyložila si na stôl učebnicu zošit a peračník. „Ako vždy.“ vzdychla si s úsmevom. Vtom si spomenula na Sandru otočila sa za seba, ale nikto tam nesedel. „Dúfam že je v poriadku.“ Myšlienky jej poletovali hlavou a ona si spomenula na babku. Nevedela uveriť, že jej nenapísala alebo nezavolala.

„Hneď po hodine to napravím." povedala si a s nádejou, že príde na iné myšlienky sa pozrela do učebnice. Opakovala si veci z minulej hodiny. Myšlienky o Sandre vypudila z hlavy a mohla si nerušene čítať. Prerušilo ju až zvonenie a príchod učiteľky.

„Dnes si preberieme nové učivo a zopakujeme zo včerajska." povedala a začala na tabuľu písať poznámky. Popri písaní vysvetľovala nejaké veci čo sa jej pýtali žiaci. Učivo bolo o Tom ako svoju energiu upriamiť do jedného bodu. Po 15 minútach sa dopísali poznámky a učiteľka každému hodila semienko do hliny.

„Takže ako včera. Jeden upokojuje a druhý povzbudzuje. Ak ste pozorne počúvali na tejto hodine malo by vám to ísť lepšie ako včera." povedala s úsmevom a ako včera si znova sadla k Lune. Luna sa pousmiala, lebo túto učiteľku si obľúbila. A potom obidve začali. Luna sa snažila všetku svoju energiu sústrediť na semienko, ale veľmi sa to nedarilo. Luna sa snažila kvetinku donútiť k rastu no nešlo to. Učiteľka sa len sústredene na rastlinu pozerala a aj tak mala vyhraté. Luna nechápala ako môže byť tak mocná? Ruky si vyložila na lavicu a energiu z nich plným prúdom liala na kvetinku. Bola odhodlaná, že tá kvetina jednoducho vyrastie. Aj keby čo bolo. A pomohlo to rastlinka naozaj začala rásť i pod učiteľkiným vplyvom. No vtom ju začali nejaké neviditeľné ruky tlačiť na hruď stále viac a viac. Čo sa to deje? Vymačkávali jej všetok vzduch z pľúc. Musela povoliť, inak by tu asi od nedostatku vzduchu odpadla. Luna sa oprela o stoličku a zhlboka dýchala. Učiteľka sa na ňu pozrela a povedala.

„Nemala by si sa takto namáhať, lebo si ublížiš." povedala ustarostene.

„Ale musím uznať, že máš v sebe silu." povedala a išla kontrolovať prácu pri iných stoloch. Luna bola rada, že jej nechala čas na odpočinok.

„Tak takto prejavuje vyčerpanie energie?“ Musí sa spýtať na to Endži, dosť ju to zaujalo.  Zvyšok hodiny prešiel normálne. Lepšie povedané Luna stále rozdýchavala tie neviditeľné ruky. Zostala aj na tú doučovaciu, lebo po nej sa mala stretnúť s Endži. Tu si však dala už pozor, aby sa nepreťažila.

Po hodine sa stretli v jedálni, ako sa dohodli. Spoločne si zobrali desiatu a išli na izbu. Po ceste sa rozprávali o svojich pokrokoch v mágii. Endži bola celá bez seba, lebo dnes sa jej konečne podarilo podpáliť navlhnuté drevo. Lune to neprišlo také náročné, ale Endži stále trvala na tom svojom. Keď sa nad tým zamyslela asi to bolo náročné, lebo keď sa na campe snažila podpáliť oheň so zapaľovačom tiež si s tým nevedela dať rady.

,,Ako sa tebe prejavuje vyčerpanie tvojej energie?“ spýtala sa Luna

„Mne? No moc som to nezisťovala, ale dnes som cítila ako sa mi trasú nohy a štípali má prsty. Toto Luna nečakala. Nemali by to byť skôr zahmlievanie pred očami, bolesť hlavy a tak? Alebo to čo sa prihodilo jej? Mala to rozhodne lepšie.

,,No a tebe?“ Luna sa prebrala z myšlienkových pochodov.

,,Dnes som sa snažila prekonať učiteľku.“ Endži na ňu hodila pohľad blázna.

„Ja viem, ale chcela som sa trochu prekonať. Je strašné demotivujúce, keď ostatným žiakom tie rastlinky rastú a mne nie.“ Endži súcitne prikývla a naznačila nech pokračuje.

„Mala som pocit akoby mi niekto tlačil na hruď a vymačkával zo mňa vzduch.“ Ešte raz sa nad tým zamyslela, bolo to celkom brutálne, keď to povedala takto.

„Noo...“ pretihla Endži.

„Nechcela by som.“ pozrela sa súcitne na Lunu a otvorila dvere na izbe.

„Čo keby sme sa išli pozrieť do arény na drakov. povedala zničoho nič Endži.
Lunu striaslo.

„Neboj vždy sú tam učitelia a pôjdeme len do hľadiska.“ povedala

„Tak dobre.“ vzdychla si Luna. Jej šťastným očiam sa nedalo povedať nie.

„Ale najskôr zavolám babke, dobre?
Endži súhlasila a tak Luna vytiahla telefón a konečne zavolala babke.

Z telefónu sa ozval nadšený hlas:

„Ahoj Luna! Ako sa máš veľmi sa mi po tebe cnie.

„Ahoj baby! Mrzí ma, že som ti nezavolala skôr bolo tu toľko vecí a...

„Nevadí chápem povedz darí sa ti? A aké máš živly?“

„Mám sa super. Mám živel zeme a je mi za tebou strašne smutno...“  Tento nevinný rozhovor sa pretiahol skoro na pol hodinu a medzitým začalo pršať. Lune tento rozhovor veľmi pomohol. Padol jej ťažký kameň zo srdca keď počula hlas babky, ktorú tak veľmi ľúbila.

„Tak ahooj nech sa ti darí.“

„Aj tebe babi.“

Luna sa pozrela von oknom sadla si na posteľ a prehodila:

„Von sa asi nejde čo?“ povedala Luna a s úsmevom na tvári.