Duša spútaná živlami

9.Kapitola

Milí čítatelia mám pre vás novú časť. Je trochu dobrodružnejšia ako býva obyčajne. Dúfam, že sa vám bude páčiť.

Čas s Endži prešiel rýchlo a už sa museli pripravovať na ďalšiu hodinu. Sadli si spoločne do lavice a čakali na učiteľku. Po chvíli prišla s formulárom.

„Tak neviem, či o tom niekto vie, ale každý rok je tu súťaž. Môžete sa dať do tímov po štyroch." 

Endži sa hneď prihlásila.
„Áno slečna Ross?"
„Mohla by som prihlásiť jeden tím?" Á je to tu povedala si Luna a hneď začala zvažovať, že sa z toho nejako vyvlečie. No bolo už neskoro.
„Tak mi ich nadiktujte prosím." A Endži začala:
„Luna, ja, Erik a Simon."
„Dobre. Chce ešte niekto?" okrem nich sa prihlásili ešte 4 tímy.

„Dnes začneme preberať draky." oznámila učiteľka a trieda sa začala hmýriť. Luna sa teraz konečne dozvie aké sú draky v skutočnosti. Či sú ako v hororoch desivé a po krvi prahnúce tvory alebo či sú to draky vykreslené a milé ako v rozprávkach.

„Viem, čo si väčšina z vás myslí. Že draky vám chcú len a za každú cenu ublížiť. Nie je to však pravda. Draky sú inteligentné a súcitné tvory. To však neznamená, že keď na ne vytasíte zbraň, nebudú brániť. Ak to mám uzavrieť, drvivá väčšina drakov na vás nebude bez dôvodu útočiť. A tí ostatní vám dajú jasne najavo, aby ste od nich išli čo najďalej."

Luna mala teraz na drakov úplne iný pohľad. Už sa jej nezdali také hrôzostrašné, ako keď sem prišla. Ďalej počúvala učiteľku, ktorá im opisovala rôzne druhy drakov.

Po hodine išli do učebne obrany proti čiernej mágii. Učiteľ tam už čakal a na tabuli mal nápis, z ktorého Lune naskočila husia koža. ,,MANIPULOVANIE MYSLE" Všetci si posadali do lavíc a napätie v triede stúpalo. Až keď bola atmosféra neznesiteľná, prehovoril.

,,Ako vidíte, dnes sa bude preberať náročná téma. Napíšeme si poznámky a na konci hodiny budeme skúšať prax." v triede sa chvíľu šuškalo no keď učiteľ buchol rukou o katedru nastalo také ticho, že bolo počuť iba ťukanie hodiniek. Tik-Tak stále dokola. Bol to hnusný zvuk. Konečne ho prerušil učiteľ s tým, že otvoril tabuľu a začal do nej písať poznámky. Všetci písali a nič nepovedali. Učiteľovi to očividne nevadilo, no aj tak sa ich snažil trochu upokojiť. ,,Viem, že sa čudujete, že takéto veci preberáme už teraz, ale chcem vás len pripraviť. A je mojou povinnosťou naučiť vás brániť sa. Nemusíte sa báť, toto je kúzlo, ktoré sa ľahko prelomí."

Nevyzeralo to tak, že jeho slová nejako zmenili názor v triede. Vzdal to a otočil sa späť k tabuli. Začal na ňu písať ďalšie poznámky. Po chvíli ich dopísal a vydýchol si. Poprosím vás vstaňte a poďte do miestnosti vedľa. Povedal a všetci ako inak, poslúchli. V miestnosti boli terče skrine a podobné veci. Všetci sa postavili do kruhu a učiteľ začal vysvetlovať.

,,Keď na vás kúzlo dopadne mali by ste sa ocitnúť v nejakom hmlistom priestore a nejaký hlas pre vás milý a sladký vám začne prikazovať čo vám ja nakážem. Vašou úlohou je nepoddať sa lákaniu a byť pevne rozhodnutí, že to nespravíte. Akonáhle sa tak rozhodnete, kúzlo sa zruší." Dopovedal a bez varovania začal s prvou žiačkou hneď vedľa Luny. Niečo si zamumlal popod nos a následne povedal vyskoč. Jeho oči sa zdali omnoho tmavšie ako v skutočnosti boli. Prekliate dievča malo zatvorené oči asi 4 sekundy, potom ich však otvorilo a učiteľ sa jej spýtal.

„Povedzte vašim spolužiakom aké to bolo."

,,Nebolo to také strašné ako som si myslela." povedala nesmelo a v jej tvári bolo vidieť úľavu.
„Tí čo kúzlo podstúpili môžu odísť." povedal a dievča veselo vypochodovalo z triedy.

Takto to postupovalo ďalej. Kúzlu zatiaľ nepodľahol nikto. A ľudí v miestnosti ubúdalo. Luna sa strašne obávala toho, že to ako jediná nezvládne. Už by si priala mať to za sebou, no bola posledná.
„Do kelu" pošepkala si pre seba. Pozrela sa na Endži, ktorá bola hneď vedľa nej. Aj ona bola v strese. Jej veselé oči vystriedali nemé, bez známky šťastia. Luna ju chytila za ruku a usmiala sa na ňu. Nechcela ju takto vidieť. Endži jej nesmelý úsmev nakoniec opätovala.

Učiteľ pokračoval a žiak po žiakovi sa blížil k Lune. Prišiel rad na Endži. Luna jej popriala veľa šťastia. Aj Endži mala oči zatvorené no nakoniec ich s úsmevom otvorila, bez toho, že by spravila drep.

„Tak, a je to tu." hovorilo Luniné podvedomie a Luna mala nervy napnuté na roztrhanie.

„Neboj sa nebolo to také ťažké." povedala jej Endži no to bolo posledné čo počula.

Ocitla sa v šedej hmle. Nikde nič nebolo. Všade sa rozprestieralo ticho a prázdnota. Nemé ticho prerušil sladký hlas.
„Sadni si." povedal hlas jemne. Lune bol hlas strašne známy, ale nevedela komu patrí.

„Mami?" spýtala sa Luna so slzami v očiach.

„Áno Luna to som ja, Elizabeth." povedala to s nádejou. Akoby očakávala, že po desiatich rokoch na ňu Luna zabudla... Ale Luna si pamätala až veľmi dobre.  ,,Sadni si prosím. Urob to pre mňa." hovorila sladko ako malému dieťatku. Luna by to tak rada urobila, ale vedela, že toto nie je skutočnosť. ,,Nie, neurobím to, jednoducho nie!" rozhodla sa. Trochu ju to bolelo, že neposlúcha mamu, ktorú stratila. No koniec koncov toto je len ilúzia. Hovorila si stále. A aj bola. Hmla sa začala strácať. Už skoro precitla, keď v tom ju niekto stiahol za nohy do čiernočiernej tmy.

Mykla sa keď sa zasvietilo ostré svetlo. Bola u nejakého doktora. Oproti nej sedela na lôžku jej mama. Bola bledá a vyzerala strašne choro. Doktor začal hovoriť.

„Luna keď ti odoberiem krv môžem pomocou tvojich krvných doštičiek zachrániť tvoju matku. Stačí, aby si si sadla."

Mama sa na ňu pozrela prosiacim výrazom.

„Luna neboj nebude to až tak bolieť. Zachráň ma prosím!" povedala so strachom v očiach.

Je toto skutočné? Luna už nevedela rozpoznať rozdiel medzi realitou a fikciou.

„Nemôzem, toto nie je skutočnosť." povedala Luna a slzy sa jej kotúľali po lícach. Strašne ju bolelo vidieť mamu v takomto stave.

„Akoto, že nie." spýtala sa unavene matka, ešte bledšia ako pred pár sekundami.

„Rýchlo Luna nemáme veľa času." náhlil ju doktor a zmeral Elizabeth tep. Luna nevedela čo na to povedať. S plačom, si sadla na lôžko, vyhrnula si rukáv a čakala na doktora. Nechcela o svoju mamu prísť druhý krát. Akonáhle sa posadila, všetko zmizlo.

Ocitla sa v triede a na ňu sa znepokojene pozeral učiteľ.

,,Slečna Lief, pôjdete so mnou do kabinetu prosím?" Popozerala sa po triede. Okrem učiteľa a jej tam nikto nebol. Trochu ju prekvapilo, že na ňu nečaká Endži, no napokon len zmätene pritakala učiteľovi. Učiteľ pomohol Lune na jej stále roztrasené nohy a spoločne išli po chodbe do kabinetu.

Luna si stále kládla otázku:

„Čo sa to stalo?!"