Duša spútaná živlami

2. Kapitola Noví Kamaráti

Ak sa vám tento príbeh páči a mám s ním pokračovať napíšte do komentára. Ak nájdete nejaké chyby, ktoré som si nevšimla (neratam čiarky) tak sa ich pokúsim opraviť, ale tiež mi o nich musíte dať vedieť. Na záver vám želám príjemné čítanie...

Čas išiel ďalej, Lune sa zmenil život na nepoznanie. Jej známky boli nadpriemerné a ona mala viac času na zlepšovanie jej tajomstva. Už sa jej to darilo ako tak ovládať. Keď sa začalo diať niečo neobvyklé stačilo sa sústrediť a dať do toho trochu času. Lune sa teraz učilo jedna báseň stačila jej pol hodina a bola naučená aspoň na 2 dni dopredu. Babka z nej mala neskutočnú radosť a stále si ju doberala prečo nezačala hlavu používať aj predtým. Nikto nevedel o jej nezvyčajnosti a bola za to aj rada. Nechcela mať doterných ,,kamarátov,, čo sa jej budú stále pýtať ako to robí.

Teraz Luna ide domov. Za sebou má úspešný školský rok. Má skvelú náladu zajtra bude mať narodeniny. Má v pláne ísť si zabehať hneď ako si urobí domáce úlohy. Otvorí dvere a pozdraví.

,,Ahój už som doma!" zakričí a čaká na odpoveď.
,,Ahój moja, urob si úlohy a môžeš potom robiť čo len chceš." Luna išla hore do svojej izby. Zobrala kôpku zošitov s úlohami a premenila ich na majstrovskú prácu. Za 20 minút už letela dolu schodmi v športovom outfite.

Bežala do sadu kde sa jej dobre behalo a užívala si žiarivého slnka ktoré príjemne hrialo. Pozorovala kvety na stromoch a kríkoch. Prišla ku starému dubu. Chcela na neho vyliezť ale konáre boli príliš vysoko. Nevedela ako, ale celá koruna sa začala nakláňať k nej, napokon bola tak blízko, že keď zdvihla nohu, mohla už stúpiť na konáre. Vzdychla si a vyliezla na strom. Našla si pohodlné miesto a sadla si. Hľadela na nádherné slnko, ktoré svietilo na okolitú prírodu a dodávalo jej neobyčajný, ale krásny zlatý lesk. Stromy, kríky a kvety robili tiene, ktoré sa pohybom vetra hýbali. Bola to nádhera. Odfotila si to na mobil. Z ničoho nič jej strašne oťaželi viečka. Zatvorila oči a bola zrazu úplne niekde inde.

Najskôr len oslepujúca žiara. Potom sa objavili prvé obrysy predmetov. Ako zistila bola v svojej izbe! Vedľa nej sedela ,,Luna,, a pred ňou boli 3 osoby. Ako prvé v rade stálo dievča. Mala blond vlasy, kde sem tam bol nejaký pramienok sfarbený do červena. Na tvári mala malé tenké ústa sfarbené do krikľavo červenej farby, potom malinký a roztomilí noštek a veľké hnedé oči. Na sebe mala veci zladené do červeno čiernej. Milo sa na ,,Lunu,, usmievala, potom tam boli dvaja chalani. Jeden z nich mal šedomodré oči a blond vlasy ostrihané podľa najnovšej módy. Na sebe mal nejaké potrhané rifle a čierne tričko okokeby pofrkané bielou farbou. Vyzeralo to vkusne. Druhý mal modré oči ako more. Vlasy mal hnedé tiež podobne zostrihané ako prvý. Mal tmavšiu pleť a pokojný výraz zodpovednosti. Na sebe mal bledomodré tričko na ktorom sa striedali všetky farby zelenej a modrej. Luna upla svoj pohľad na stenu. Kde bol plagát na ktorom bolo všetko najlepšie. Na rozdiel od prvého takéhoto sna sa tento nehýbal. Bol to priestor kde sa mohla pohybovať len ona. Akoby sa stopol čas. Z toho plagátu usúdila, že sa to týka zajtrajška. Otvorila oči. Zastonala nad prívalom bolesti. Bola spotená a otrasená.

Takže zajtra k nej prídu tieto osoby, no super. Pomyslela si. Chytila sa konára a ten ju bezpečne dopravil na zem.
Išla domov. Po ceste zas videla neprirodzené hýbanie listov. ,,Teraz nie zastonala" ešte stále sa jej krútila hlava. Mávla rukou a išla ďalej no niečo jej nesedelo a preto sa obzrela za seba. Toto sa jej ešte nestalo, väčšinov stačilo len pomyslieť na to ako sú lístky dokonale pokojné a keď nie to tak na ne hodila vražedný pohlad a potom vždy prestali ale toto? Pozrela sa na listy, ktoré už besneli, zatvorila oči a vystrela ruky. Svoju energiu nasmerovala do rúk a pomaly ju uvolňovala. Náhle ju začalo bodať v dlaniach. Otvorila šokovane oči, ,,Čo to..." Stála na mieste ako obarená. Listy začínal obalovať čierny ľad. Ľad sa postupne preplazoval k Lune. Neváhala a utekala domov.

Teraz bol domov vítanejší než kedykoľvek predtým. Bol to malý dom, ktorý obsahoval jej izbu, babkinu izbu, jednu kúpeľňu zladenú do hnedo karamelovej, obyvku, kuchyňu, malú jedáleň a pracovňu. Všetko vo vnútri bolo pomerne moderné, lebo tam urobila Luna dosť zmien. Zvonka bol drevený obklad nafarbený na modrú farbu. Zárubne a okenice boli bielej farby. Trávnik bol na krátko ostrihaný a hustý. Za domom bola malá záhradka, kde babka pestovala tie najzákladnejšie potraviny. Nebol to 5 hviezdičkový hotel, ale bol to domov.

Keď vošla, potichu zavrela dvere. Pozrela sa do zrkadla, ktorý mali pri vešiaku. Odtiaľ na ňu pozeralo dievča so zelenými očami a nezdravo bielou pleťou. Bola dosť spotená a vyzerala vystrašene. Vbehla do kúpeľne. Babka zrejme nebola doma, asi chcela kúpiť suroviny na tortu. Vošla do sprchy. Hlava ju už tak neznesiteľne nebolela, ale aj tak to nebolo nič príjemné. Prezliekla sa do pyžama, napísala odkaz babke, že išla spať a potom si ľahla do postele a napriek bolesti hlavy zaspala.

Bolo ráno. Slnko jej svietilo do očí a babka ju volala na raňajky. Čo sa stalo keď išla domov? Išla domov... trepotanie lístkov a... ,,Au" Zasyčala a pritlačila si ruku o čelo. Už mala niekedy okno, no pri vybavovaní ju to nebolelo. Nechala to tak. Veď má predsa narodeniny, prečo by si ich mala kaziť. Prišla dole a tam ju privítala babka s otvorenou náručou.

,,Á moje dievča má už 14 rokov. Upiekla som ti tortu, a na obed môžeme ísť niekde do reštaurácie."

,,Ďakujem veľmi pekne." poďakovala sa.

,,A mám pre teba darček." odmlčala sa a zobrala za sebou krabičku zabalenú v svetlomodrom obale.

,,Tu máš." povedala a podala jej krabičku. Luna sa na ňu pozrela a rýchlo začala strhávať papier. Vnútri bola ešte menšia krabička, určená zrejme na šperky potiahnutá bola čiernou kožou, ktorá pripomínala krokodíliu. Otvorila ju, vo vnútri bol strieborný náhrdelník, ktorý mal v sebe žiarivozelený kameň. Kameň začal svetilkovať hneď ako sa ho Luna dotkla. Chcela sa spýtať čo to je, ale babka ju predbehla.

,,Je to náhrdelník, ktorý odpudzuje zlú a temnú energiu. Je to ochranný talizman a keď mala tvoja matka 15, tak som jej ho kúpila. Nosila to vždy, až do toho osudného večera." Babka si vzdychla. A poriadne svoju vnučku objala, potom nasadila výraz očakávania a povedala.

,,Luna poď si zbaliť veci. Ideš do kúzelnej školy... " odmlčala sa a Lune spadla sánka

,,Aj tvoja mama tam chodila a teraz si po teba prišli nejaké deti z toho sveta. Sú v tvojej izbe," dodala a z hlasu bolo počuť ,že nemá ďaleko ku plaču. Luna nevedela čo povedať, jednoducho babku objala.

,,Prečo si mi to nepovedala?" spýtala sa

,,Nebolo isté že schopnosti dostaneš a tak som ti to nepovedala. Chcela som aby si prežila normálne dectvo." povedala babka a už jej tiekly slzy

,,Budeš mi veľmi veľmi chýbať." povedala Luna so slzami v očiach.

,,Len poď, bude to pre teba lepšie." Luna prikývla a so slzami v ociach išla do svojej izby.

Otvorila dvere a zrazu cítila náhly príval energie. Cítila sa tak plná energie, že by zvládla počúvať ich dejepisárku celé hodiny a pritom odpovedať na každé jej otázky. (už len počúvanie bolo na nevydržanie). Otočila sa a uvidela 3 deti, v približnom veku 14 rokov. Rýchlo a nenápadne si zotrela slzy.

,, Ahoj!" pozdravili

,,Ahojte." odzdravila nesmelo Luna.

,,Ja som Endži." povedala tá prvá v červenom a podala jej ruku ,,Mimochodom mám živel ohňa ako si si mohla už všimnúť." Luna pokývala súhlasne hlavou a pozrela sa na toho blonďavého.

,,Ja som Simon a mám vzduch."

,,A ja som Erik, mám element vody." dopovedal ten hnedovlasý a teraz sa pozreli na Lunu.

,,Ja som Luna a myslím, že mám živel zeme." povedala a usmiala sa.

,,Tak sa pobaľ a môžeme vyraziť." navrhla Endži. Luna si zobrala kufor, ktorý doniesli a naskladala si tam najpotrebnejšie veci. Keď sa zbalila, ku kufru prišiel Erik, niečo zamumlal a kufor zmizol. Luna chcela niečo namietnuť, ale Endži ju uistila, že jej kufor je v poriadku. Potom zišli dole, posledný krát sa objala s babkou a vyrazili na cestu....