Duša spútaná živlami

12Kapitola

Ahojte! Nemám k tomuto nič povedať. Asi iba to, že ďalšia kapitola bude zasa o týždeň. Budem rada za každý vote a prajem príjemné a ničím nerušené čítanie (:

Spoločne sa vybrali na obed. Posadali si za stôl a každý si zobral svoju tácku s jedlom.

„Luna a to si sa toho draka nebála?" spýtal sa ešte stále prekvapený Erik. Luna mykla plecom.

„Neviem ako náhle som sa ho dotkla cítila som nejakú vlnu empatie. Už som sa ho nebála." povedala a Endži sa spýtala:

„A to si sa nebála, že ti ukusne hlavu?"

„Určite by nám takého na prvé stretnutie s drakmi nedávali. pripojil sa Simon. Luna sa zamračila. Ona vedela, že ho jej neublíži nejako to cítila.
Tak poďme Luna povedala Endži a schmatla ju za ruku.

...

Luna si ľahla na posteľ a snažila sa spomenúť presnejšie na toho draka, ktorého na hodine pohladila.

„Ideme pozrieť drakov?" spýtala sa Endži.

„Prečo nie?" odvetila Luna a spoločne sa vydali k aréne.

„Predtým si sa drakom vyhýbala, čo sa to stalo?" spýtala sa Endži s úsmevom a svojimi očami po nej behala akoby skúmala, či nie je na Lune niečo inak.

„Môžem sa ti zdôveriť?" spýtala sa Luna

„Isteže."

„Myslím si, že ma niečo s drakmi spája, že nie som normálna."

„Ale to už tu bolo. Ľudia, čo ich majú veľmi radi si myslia, že sú s nimi prepojení."

„No ja to tak nemyslím. Je tu niečo viac. Na obede si sa ma pýtala, ako som vedela, že mi ten drak neublíži. Ja som to cítila, vedela som to. Vedela som, že mi nechce ublížiť. Čím dlhšie nad tým premýšľam, tým viac sa mi zdá, že som mu rozumela."

„Áhaa" pretiahla Endži. Bolo viac ako jasné, že jej to neverila. Luna nechala túto tému tak. Vedela, že neuspeje.

Prišli do mohutnej stajne. Na dlhej chodbe bolo nespočet druhov drakov, ktorý boli za silnými oceľovými mrežami.

„Vau" bolo jediné, čo zo seba Luna dostala. Spoločne sa rozbehli každá do iného smeru. Luna išla za krásnym čiernym drakom. Bol menší a vyzeral priatelsky. Luna ho dlhšie pozorovala a v sebe zrazu zacítila zvedavosť. Chcela sa ho dotknúť. Drak bol na tom asi rovnako a ňuchal Lunu cez mreže až rozvíril prach.

Znova to cítila. Niečo viac ako svoje emócie. Cítila zvedavosť, ale tá nepatrila len jej. Natiahla k drakovi ruku. A rýchla ju stiahla, pocítila nervozitu, ale znova nevychádzala z nej. Musel to byť ten drak. Luna bola fascinovaná. Ak sa nezbláznila tak cíti pocity drakov, ale ako je to možné?

„Neboj sa nechcem ti ublížiť." povedala mu a znova k nemu natiahla ruku. Luna vedela, že jej ju nezhltne. Tento drak bol zvedavý a i keď sa trochu ostýchal nakoniec sa nechal pohladiť. Luna bola veľmi šťastná. A cítila šťastie i z druhej strany. Tieto pocity neboli celkom ľudské. Teraz cítila radosť a zvedavosť skombinovanú s hravosťou. Akoby sledovala city dieťaťa. Neboli zložité ak sa ten drak mal tešiť tak sa tešil, nie ako mi čo sa snažíme prehovárať sa, že sa nám niečo páčilo i keď to tak nebolo. Bolo to super.

Vtom zacítila neistotu, strach nervozitu. Aj čierny drak sa nervózne obzeral na jednu stranu chodby. Luna nevedela, čo sa deje snažila sa upokojiť draka, ale nie. Draci niečo zavetrili vo vzduchu, Luna nechápala, ale tiež sa o to pokúsila. Jej telo obliala mágia. Štipľavá, odvážna. Vedela si z toho usúdiť, že je to mágia ohňa. Rozbehla sa tým smerom kam sa pozerali draky.

Za rohom uvidela Endži. Okolo nej poletovali iskry a Luna cítila vlny horúčavy. Luna sa chcela opýtať, čo sa deje, ale zrazu „bum" a Endži ležala v bezvedomí na zemi. Začala sa triasť a sčerneli jej oči. Luna vedela, čo sa deje, ale v hlave mala totálny zmätok.

Nemôžem o ňu prísť! Čo mám robiť? Čo mám robiť?!

Ovládal ju strach. Zmeravene sa pozrela na Endži ako bojuje s kŕčmi. Luna sa dala do behu, nevedela kam ide, ale chcela nájsť nejakú pomoc. Bežala a bežala a na jej šťastie narazila do učiteľa, ktorý ju dnes učil o drakoch. Bol to Morgen.

„Ó prepáč. Kam sa tak náhliš?" spýtal sa slušne a položil sedlo na zem.

„Prosím poďte moja kamarátka..." zasekla sa a do očí sa jej nahrnuli slzy.

„Čo sa deje?" spýtal sa, ale Luna ho len zaťahala za ruku a utekala smerom k Endži. Luna cítila ako je stále teplejšie a teplejšie. Keď k nej dorazili museli si nechať odstup, lebo okolo nej bola úplne žeravá podlaha. Podlaha začala tlieť a po chvíli sa rozhorela.

„O môj Bože!" zakričal učiteľ a stlačil tlačítko vo vrecku.

„Nemáš živel vodu však?" spýtal sa Luny, ktorá s plačom pozerala na Endži.

„Musíme jej pomôct!" kričala Luna 

,,Idem pustiť požiarny systém." povedal učiteľ a utekal preč.

Luna sa pozerala všade okolo, čo by im mohlo pomôcť uhasiť ten požiar, myslela si, že kým to učiteľ zapne bude už neskoro. Neďaleko Endži bola cela s nejakým bielym drakom. Luna tušila, že je to ľadový drak a tak sa naňho zamerala. Bola to jej posledná šanca. Cítila z neho strach a vedela, že by najradšej odletel. Skúsila s ním nadviazať reč. Dala mu pocítiť smútok a strach, ktorý mala o Endži. Potom sa len pozrela na požiar pred sebou a dúfala, že ju drak pochopil. Z jeho strany sa objavil pocit nevedomosti a zúfalstva.

Luna sa sústredila a nechala vedľa seba vyrásť stonky, ktoré sa plazili k požiaru. Vedela, že je to na nič a stonky zhoria, ale možno to drakovi napovie, že má použiť svoju mágiu. A našťastie to pochopil. Zhlboka sa nadýchol a celý požiar sfúkol ako sviečku. V miestnosti sa ochladilo.

Luna sa rýchlo rozbehla za Endži. Už sa dotriasla a okrem drobných popálenín nemala žiadne zranenia. Stále bola v bezvedomí, ale dýchala a to bolo dôležité. Už sem prišli aj nejaký ľudia s nosidlami a odniesli ju.

„Ako to, že ju ten oheň nespálil?" spýtala sa Luna a pozrela sa na učiteľa, ktorý práve dobehol. Asi zistil, že ten požiar je už uhasený.

„Tvoj živel ti nechce ublížiť." povedal a spoločne sa pozerali na Endži ako ju odvážali preč.

...

O pár hodín sa Endži prebrala a hneď bola v objatí Luny.

„Ani nevieš ako som sa i teba bála." povedala Luna so slzami v očiach.

„Keď som ťa videla tam uprostred toho ohňa, myslela som si, že ťa už neuvidím." povedala a neposedná slza jej vyšla z oka. Erik ju chytil za rameno.

„A povieš aké to bolo?" spýtal sa Simon, aby zmenil tému.

„Úprimne si toho moc nepamätám. Ale viem, že to nebolo také strašné ako som si myslela." povedala a šťastne sa pozrela na Lunu.

„A ty si necítila, že horíš?" spýtal sa Erik

„Nie. Pamätám si len to, že sa mi zakrútila hlava a už som o sebe nevedela. A neboj Luna som v pohode." povedala a žmurkla na ňu. Asi tým narážala na Lunin ustráchaný pohľad.

„Dúfam, že sa už nikdy takto nezapletiem do niekoho premeny. Na premeny som trochu ako magnet nie?"