Duša spútaná živlami

17. Kapitola

Lune sa točila hlava a zahmlievalo sa jej pred očami. Upriamila pohľad na ranu, z ktorej sa náhle začala valiť krv. Smith zobral nejakú látku a pritlačil jej ju na ranu. Luna zakričala od bolesti. Dvere izby sa rozrazili a dnu vleteli jej priatelia. Luna sa na nich šokovane pozerala. Dych sa jej zastavil. Oni žijú? pýtala sa sama seba. Oni žijú! potvrdila si radostne. Chcela sa za nimi rozbehnúť, objať ich. Ale všetko sa začalo rozmazávať. Luna žmurkala snažiac sa udržať pri vedomí. Nakoniec ju pohltila hmla.

Luna čakala najhoršie. Čakala na hlas tej ženy, ktorý sa jej vždy zarezaval pod kožu. Ale nič neprišlo. Cítila len hrejivý pocit na hrudi.

Luna začala počuť hlasy. Stávali sa stále zreteľnejšími. Po chvíli ich bola schopná zaradiť. Rozprávali sa tam jej priatelia so Smithom.

„Čo sa to s ňou stalo?" spýtal sa Erik.

„Pravdepodobne prežila niečo strašné a jej duša sa začala trieštiť na malé kúsky. Toto zranenie malo vplyv aj na jej telo." povedal. Zavládlo dlhé ticho.

Ale, ako je možné, že sa toto s ňou deje?" spýtala sa Endži.

„Už dlhšie pozorujem nejakú energiu okolo nej. Je naozaj mocná, ale svoje schopnosti ešte neodhalila. Je v niečom iná ako my." odmlčal sa Smith. Vtom Luna začula prudké vstávanie zo stoličiek. Do krvi sa jej vlial adrenalín.

Rýchlo otvorila oči. Videla všetkých ako stoja pri okne a nemo sa naň dívajú. S bolesťou na hrudi sa posadila, aby lepšie videla. Vonku sa strhla búrka. Vietor pohadzoval stromami sem a tam. Kvapky dopadali s hlukom na okná. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby tam nebolo toho draka.

Zmätene lietal a reval na všetky strany. Luna sa naňho zamerala. Cítila z neho chaos a strach. Zmes pocitov, ktoré prebíjalo niečo, čo nepatrilo drakovi. Pohlcovalo to jeho podstatu. Drak začal meniť farbu na čiernu. Jeho zrenice sa stiahli a on sa uvoľnil. Luna sa snažila zistiť, čo sa stalo. Keď sa snažila čítať jeho emócie, nenašla nič. Ani známku života. Drak vyletel do výšin a potom strmhlavo mieril k zemi.

Ozvalo sa buchnutie a Smith sa rozbehol von. Drak spadol na zem. Erik sa otočil za ním a všimol si Lunu sedieť na posteli.

„Už sa prebrala!" zvolal. Všetci si k nej sadli. V ich očiach bola vidieť úľava.

„Nikomu som neublížila?" spýtala sa trasľavým hláskom.

„Nie všetci sme v poriadku." uistila ju Endži. Luna unavene zatvorila oči a vydýchla si.

„Prečo by si nám chcela ublížiť?" spýtal sa Erik. Lune sa znova vybavila spomienka ako vrazila Erikovi dýku do hrude. Bolo to také reálne. Nahrnuli sa jej slzy do očí.

„Luna si v pohode?" spýtal sa jej Erik a opatrne ju chytil za ruku. Luna zatriasla hlavou, aby odohnala tie temné myšlienky. Chcela svojich priateľov objať. Predklonila sa, ale zastavil ju nápor bolesti vystreľujúci z jej brucha.

„Opatrne!" zvýšila hlas Endži a jemne ju uložila na chrbát. Luna si až teraz všimla jej početné zranenia. Na rukách, nohách a najväčšiu na bruchu. Spomenula si, že podobné zranené bolo jej druhé ja v tom sne. Potom si všimla jej amulet. Vyžaroval teplo a niekedy zasvietil nabielo.

Z rozhlasu sa ozval hlas:

„Všetci sa okamžite dostavia so jedálne! Bez výnimky!"

„Čo po nás môžu chcieť?" spýtala sa Endži.

„Musíme ísť." pripomenula im Luna

„Aj ty?" spýtal sa šokovane Erik.

„Hovorili bez výnimky." odpovedala Luna a pomaly si sadla na okraj postele. Postavila sa a zaťalala zuby od bolesti. Urobila krok, druhý a tretí. Nohy sa jej triasli a začala sa jej točiť hlava. Podlomili sa jej kolená a čakala tvrdý dopad na podlahu. Našťastie ju zachytil Erik. Luna sa naňho vďačne usmiala a zaprela sa o jeho plece. Takto sa krok po kroku dostávali do jedálne. Keď už Luna nevládala, Erik a Simon ju spoločne podopreli. Takto Luna došlapávala na svoje ubolené nohy najmenšou váhou. Aj tak to nebola prechádzka ružovým sadom.

Konečne vošli do jedálne, kde sa to hmýrilo ľuďmi. Luna si sadla na najbližšiu stoličku a čakala, čo sa bude diať. Na provizórne pódium vytvorené zo stolov vyšiel Smith. Mal zamračenú tvár, z ktorej sa nedalo čítať. Vystúpili tam ešte nejakí ľudia s ktorými sa Luna ešte nestretla.

„Mám zlé správy." začal Smith.

„Niekto začal ovládať drakov a používa ich ako zbrane proti nám. Už sme zaznamenali ich samovražedné útoky. Zatiaľ sa nikto nezranil. Na jednom z nich sme našli odkaz. Ten kto ich ovláda, nám vyhlásil vojnu." vzdychol si. V hale nastal rozruch. Všetci sa otáčali na stoličkách a niečo si šepkali. Luna sedela na stoličke ako omráčená. Vojna?! Ako sa to mohlo stať? Myslela si, že keď bude mať ten amulet s bielou mágiou, bude všetko ako predtým...

„Vzhľadom na tieto okolnosti, velenie a zodpovednosť za nás všetkých preberá vláda. Nateraz nám poslali týchto vojakov Objasnia vám zmeny na tejto škole." odmlčal sa a skleslo zostúpil z pódia. V jedálni zavládol hluk. Všetci si horlivo vymieňali názory, zatiaľ čo Luna nemo sedela na stoličke.

„Ticho!" zakričal jeden vojak. Jeho hlas bol tvrdý a veľmi arogantný. Tak isto ako jeho tvár.

„Teraz tu budeme veliť my! Bude tu prísna disciplína! A budeme vás učiť bojovať, aby ste sa v prípade potreby vedeli ubrániť!" jeho krik sa ozýval miestnosťou. Nikto sa neopovážil pohnúť.

„Rozchod!" zahučal a jedáleň sa začala vyprázdnovať.

Simon s Erikom znovu podopreli Lunu. Endži kráčala vedľa nich, ale nikto sa neopovážil nič povedať. Vošli do ošetrovne a posadili Lunu na posteľ. Sestrička ich okamžite vyhnala a Luna zostala sama v izbe. Znova. Pomaly si ľahla do postele a prikryla sa perinou. Jej rana na bruchu veľmi bolela. Z očí sa jej vykotúľali slzy. Cítila sa, akoby sa jej celý svet obrátil chrbtom...