Duša spútaná živlami

14.Kapitola

„Znova sa stretávame." povedal známy ženský hlas. Luna stála uprostred tmy a zmätene sa obzerala okolo seba.

„A čo tak zapnúť svetlo?" spýtal sa posmešne hlas a rozsvietilo sa. Pred ňou stála tá istá žena, čo bola v jej sne. Mala bledú pokožku, ktorá kontrastovala s čiernymi čipkovanými šatami, čo sa tiahli až po zem. Bola stelesnením krásy a elegancie. Žena si sadla do starého koženého kresla. Nachádzali sa v staršej obývačke bez okien. Nebola tam žiadna elektronika, iba knihy, mapy a veľký glóbus. Všade kam oko dovidelo bola čierna a červena farba. Mohutné kožené kreslá leželi na čiernej kožušine.  Luna sa pozerala okolo a pohľad jej zavadil do jej temných očí.

„Videla som, že sa ti čierna mágia páčila." povedala čierna paní.

„Prijmi ju za svoju a staň sa mojou pravou rukou. Spolu dokážeme neskutočné veci. Dám ti moc, aká ti náleží. Sandra ťa bude prosiť o zmilovanie."

„Ja ja... neviem." zakoktávala sa Luna. Nechcela sa stať netvorom. Aj keď Sandra bola krutá, nechcela by ju vidieť žobroniť o život.

„Ja viem, čo je pre teba najlepšie." povedala žena. V očiach jej žiarili temné plamene.

„Vysajeme z Elementárov ich energiu, ovládneme celú dimenziu." zasmiala sa.

„Ja neviem či je to pre mňa." hovorila Luna slabým hláskom. Pomaly cúvala. Nemala zo ženy dobrý pocit. Ako sa sem vlastne dostala? Žene opadol úsmev a nahradila ho chladná maska.

„Pôjdeš so mnou, či chceš alebo nechceš." povedala chladne žena. Vtom sa v miestnosti objavila Lunina mama. Okolo nej sa objavili čierne chápadlá, ktoré ju začali škrtiť.

„Nie prestaň!" zakričala Luna. Strach o mamu jej zatemnil myseľ. Žena sa usmievala.

„Čo odo mňa chceš?" zakričala Luna.

„Tak sa mi páčiš. Stačí prísť k tomu kameňu, dotkneš sa ho a o chvíľu tie chápadlá budeš ovládať sama. Potom ti ju dovolím zachrániť." povedala žena. Luna prišla ku kameňu. Položila naňho trasúcu sa ruku. Prešla ňou vlna energie. Po prstoch sa jej začala šplhať temná hmota. Obalila jej celú dlaň. Žili, jej začali černať smerom ku ramenám. Zrazu sa jej začala točiť hlava. Obývačka, kde stála sa začala triasť. Z políc vypadávali knihy a na zem padali ozdobené vázy. Žena sa postavila.

„Kto to je zase!" zavrčala. Lune sa točila hlava a jej čierne žily ju začali páliť.

„Luna! Nerob to! Toto nie je skutočné. Ovládni to!" kričal známy hlboký hlas. Luna zrevala od bolesti. Žily jej horeli. Cítila, ako jej v nich vrie krv. Snažila sa vyslobodiť ruku z čiernej hmoty. Slzy a pot jej tiekli po tvári.

„Okamžite prestaň!" zakričala žena. Ukázala prstom na matku. Jej mama sa zvíjala v bolestiach. Celá bledá a jej pohyby boli čím ďalej tým slabšie. Luna vedela, že ak niečo neurobí, bude to jej koniec.

„Luna spomeň si, ako si jej raz už podľahla. Teraz to nemôžeš dovoliť! Teraz ide o viac! Ide o tvoj život!" Luna použila posledné zvyšky odvahy a sily. Vytrhla si ruku z hmoty, ktorá ju držala.

„Nieee!" kričala žena. Obrátila sa a zmizla. 

Luna prudko otvorila oči. Za ramená ju triasol učiteľ Smith. Keď si všimol jej otvorené oči začal ich horúčkovito skúmať. Potom si vydýchol a sadol si na stoličku, ktorá bola vedľa postele. Z prvotného šoku ju prebrala stále palčivá bolesť na rukách. Pozrela sa na svoje ruky. Boli pokryté čiernymi žilami až po predlaktia. Zastonala od bolesti.

Vtom ju niekto objal okolo krku.

„Som tak rada, že si hore." fňukala jej Endži do pleca. Až teraz si ich Luna všetkých všimla. Simon aj Erik sa na ňu ustarostene pozerali. Bola neskutočne vďačná, že tu s ňou ostali. Poobzerala sa okolo. Ležala v bielej posteli. Asi sa nachádzala v nemocnici.