Duša spútaná živlami

13Kapitola

Prepáčte, že som sa oneskorila. Ako ospravedlnenie, je táto kapitola dlhšia. Prajem príjemné čítanie.

Po nepeknom incidente nastalo obdobie pokoja. Čas ubiehal rýchlo a Luna si konečne mohla vychutnať trochu kľudu. Endži sa plne zotavila až po týždni. Keď sa vrátila do školy, prekvapila všetkých svojou mocou ohňa, ktorý bol úplne podmanený, ale veľmi silný. Endži Lune často ukazovala čo sa naučila. Lune sa to páčilo, len sa bála, že jej v súťaži bude na nič. A áno, súťaž bola už zajtra. Vrátila sa aj Sandra, ktorá si z nej uťahovala.

„Už som ti hovorila, že je mi to jedno!" zavrčala Luna, ktorá bola práve obklopená jej partiou.

„Ale nie je, inak by si išla do súťaže s istotou ako ja. Vieš, že budeš tímu na nič." povedala so smiechom. Luna neochotne vyronila slzu. Bola to pravda. Skryla ju a utekala von z budovy. Za sebou mala udivené pohľady, no nevšimla si ich. Chcela utiecť čo najďalej od nej. Zastavila sa až pri aréne, kde sa nachádzala jej jediná útecha. Uhľovo čierny drak, s ktorým sa stretávala od doby čo sa Endži premenila. Volal sa Leo a jeho ametystové oči by spoznala vždy.

„Ach Leo čo budem robiť? Sandra má pravdu. Ak pôjdem na súťaž, budem im tam nanajvýš prekážať." na jej líce sa skotúľala ďalšia neposlušná slza. Drak ju olízal svojim drsným jazykom. Luna vošla za ním do boxu a sadla si na zem. Drak si nemotorne ľahol a položil si hlavu na jej nohy. Ona ju začala hladkať. Jeho čierne šupinky boli veľmi príjemné na dotyk. Boli tak chladné a hladké.

„Myslíš si, že to zvládnem? On len privrel oči. Napokon sa ozvalo zafŕkanie a hlboké dýchanie, zaspal. Je celkom zaujímavé, aké puto si vybudovali. Tomuto drakovi rozumela omnoho viac ako iným. Mala ho veľmi rada, bol to tichý spoločník pri ktorom si môžete vyliať pocity bez toho aby ste niekoho urazili. Napokon sa rozhodla ísť na večeru, lebo sa už stmievalo. Leo bol trochu sklamaný, ale Luna mu sľúbila, že sa vráti.

Luna dorazila do jedálne a hneď bola zasypaná otázkami:

„Kde si bola?" spýtal sa Erik
„Nikde, len som sa prechádzala." odpovedala a venovala mu milý úsmev. 

„A čo to máš na prste?" spýtala sa Endži. Táto otázka Lunu zaskočila. Pozrela sa na svoje prsty. Za nechtom mala zastrčenú Leovu šupinku.

„To sú dračie šupiny?" pridal sa aj Simon. Luna by sa teraz najradšej prepadla pod zem.

„Áno sú." prikývla

„A ako si k nim prišla?" nadhodil Erik

„Len som škrabkala Lea." mykla plecom

„Moment takéto šupiny má Mangus!" zvýšil hlas Simon a Endži  s Erikom sa na ňu s obavami pozreli.

„Ten drak miluje lesklé predmety. Je nebezpečný Luna! Mohol ti ukusnúť ten prívesok aj s hlavou!" prehovorila vážnym hlasom Endži. Narážala na prívesok od mamy. Nosila ho stále na krku, cítila sa tak bezpečnejšie. Pohladila ho a smutne sa pozrela na svojich priateľov.

„Vy o ňom nič neviete." povedala a potiahla nosom. Zase sa jej hrnuli slzy do očí. Bola strašne nepochopená. Mala chuť im dokázať ich chybu, ale nevedela ako. Mala len týchto priateľov, ktorý jej neverili a nebola si istá, či to vôbec sú jej priatelia. Poviem im o tom svojom tajomstve. povedala si. Buď ma budú považovať za blázna a prestanú sa so mnou stýkať alebo konečne pochopia, čo k drakom cítim a že to nie sú monštrá. Sklonila si hlavu tak, aby jej nebolo vidieť do očí. Pomaly sa nadýchla a s ťažkým srdcom začala:

„Viem, že mi nebudete veriť, ale aj tak vám to poviem. Myslím, že ma čosi s drakmi spája. Dokážem im porozumieť, nie tak ako vám, ale pomocou pocitov. Viem z nich vycítiť emócie. Dokážem predpovedať, kedy mi drak chce ublížiť. Sú to chápavé a múdre stvorenia. Nezakrývajú emócie ako my. Ak by som sa mala s nimi rozprávať, nepochopia ma, lebo nerozumejú mojej reči. Viem im dať pocítiť svoje pocity, ale musia to byť tie jednoduché inak by to nepochopili. Presne tak som ťa zachránila Endži. Zhorela by si na popol keby ťa drak ten neuhasil. Naznačila som mu strach o teba a on mi chcel pomôcť. A pomohol. Je niečo, čo mám s nimi spoločné, neviem čo, ale viem, že vy to v sebe nemáte.