Paní Severu ✓

Stará legenda

Ako vážne? Najprv sa ten zradca tvári ako môj najlepší kamoš, a teraz tatadadá ma osobne zväzuje. BLB.
Hodila som po ňom pohľad alá zomri do rána a odvrátila som sa od neho.
- môže mi aspoň vísosť zrada povedať ako hodlá ukončiť môj život, alebo sa tak bojí o svoj zadok že sa zdráha povedať mi to do očí- vysúkala som zo seba urážku.A zvedavo som sa mu zahľadela do očí.
- so zomieraním si ešte počkaj,tvoj život má zatiaľ pre nás cenu.- odvrkol.
- beriem to ako kompliment- provokovala som ho.Odignoroval to a niečo šepkal vysokému blondiakovi.
Rozprával sa o tom že nech ma trojitá stráž odvezie ku kráľovi.
- asi si zabudol že som po Orionovi zdedila niečo čo ty nemáš.Všetko si mohol povedať na rovinu a na hlas.- moje dotieranie ho naštvalo. Vylepil mi facku. Ani som sa nepohla. Usmiala som sa.
- Ooooo pán sa nevie ovládať, ajaj.- Pokračovala som ďalej a čakala som kedy urobí čo i len najmenšiu chybu.
NIČ. Asi poznal môj zámer.
Aren sa zmocnil mojich zbraní a v bočnom vrecku našiel vec ktorá vždy pripadala kráľovi a to premiestňovací kameň.
- aaa tak tu je, nevedel som že si dáš tak záležať na tom aby si sa nám vždy vyparila, ale čo už, uľahčí to cestu- povedal a usmial sa.
Vedela som že im nezdúchnem a to už obzvlášť nie teraz.Uškrnula som sa naňho tým najviac drzím úsmevom aký som v tej chvíli vedela vystrúhať. Zvysoka ho odignoroval. Aren zatriasol kameňom a vyslovil: Do siene kráľov ...
Na pocit ktorý potom nastal som bola zviknutá. Kameň nás musel premiestniť 120 mílí ďaleko čo rozhodne nebolo ľahké pre niekoho kto nemá silný žalúdok.
Zjavili sme sa presne pred ne/kráľom.
Predstavte si asi 50 ľudí z ktorých sa 49 chytá za brucho a potáca sa , jediný ktorý stojí je dievča so zviazanými rukami.
- tlieskam vašemu veličenstvu a jeho chrabrej armáde- povedala som s úškrnom na tvári.Rozhliadla som sa po sieni, zrak mi padol na veľké, doširoka otvorené okno. Kráľ si toho všimol a v momente bolo zatvorené.
Kretén !!! Rozkričala som sa v duchu.
- a ja tlieskam vám paní severu že ste nám neušla-
Kretén !!! Keby si tak vedel akého podliaka máš za hraničiara. Mrmlala som si .
- tak si tlieskaj - odvrkla som
- celých sto rokov sa mi to úspešne darilo - dodala som.Snažila som sa zamestnávať ho pokým nevymyslím naozaj dobrú únikovú cestu.
- ako vieš tak moji predkovia pomocou duší pánov severu,juhu,východu a západu oživili nespočetne veľkú armádu lesov...
- a ty to chceš urobiť tiež- skočila som mu do reči.
- áno- povedal a jeho tupý výraz ma skoro rozosmial.
- ibaže žiadna povestná armáda ne-ex-is-tu-je - už ma prestalo baviť to aký je hlúpy, tak som to vzala po lopate.
-ale áno - išiel sa so mnou hádať.
- ale aj keby existovala, tak by ste zabili štyroch ľudí.-
-čo tam po tom- povedal ľahostajne. Jeho odpoveď ma nemálo zaskočila. Neverila som že jeho túžba vládnuť ho až takto zaslepí
- dajte ju k ostatným!- zavelil.
Skôr než som sa stihla spamätať som ležala v cele.V kúte ležala schúlená fredka.Bola celá biela, len na čele mala sivý fľak v tvare hviezdy. Takýto opis sedel na jedného,jediného artisa. Na flexa alebo inak hviezdu.Bol to pán západu.
Na opačnom konci cely zaspal alebo to len predstieral srnec z postriebrenými rohmi,to bol Kahin. Pán juhu.
Prakticky ma ani nezaujali ale boli v ohrození presne ako ja.
-hej- ozvala som sa do mrazivého ticha.
-hej- opakovala som.
NIČ.
Buď boli strašne arogantní, alebo na to mali dôvod.
Podišla som bližšie k Flexovi.
- Prepáčte moju trúfalosť... - Zarazila som sa, na nohách mal niečo ako pozlátený kruh. Tento druh pút som poznala,bránia artisom premeniť sa.
Vtedy som si spomenula na darček od môjho bývalého majstra. Desať centimetrovú tenkú ihlicu na odomikanie zámkov. Vždy som ju mala v rukáve.Vytiahla som ju a odomkla miniatúrny zámok. Vrhol sa po mne a rukov ma pritlačil ku stene.Veľa ľudí vedelo prečo ma vyhnali,preto som sa bála pozrieť mu do očí.
Začala som sa dusiť, ale učili ma že to nesmiem dať na javo.
- Kto si ?- povedal a pre prípad že by som neodpovedala mi hrotom ihlice mieril na srdce.
- Neviem - to bola moja zvičajná odpoveď na podobné otázky.
Povolil stisk a ja som sa skácala na zem,lapala som po dychu.
Keď videl že sa mi ustálilo dýchanie,chytil ma vístražne pod krk.
- Keď to nechceš zažiť znova,odpovedaj na to na čo sa ťa pýtam! -
Povedal a čakal moju odpoveď.
- Urob to! Znesiem toho veľa!- povedala som a zavrela som oči.
Asi videl že so mnou nepohne tak sa vzdialil. V duchu som si vydýchla...