Paní Severu ✓

Našli ma, zas ! Ale nie tí ktorých som čakala.

Ale okrem toho že na mňa bola vypísaná odmena skoro v každom kraji a mala som na krku otravného,mocou posadnutého kráľa som mala aj iné problémy.Napríklad tak asi pred mesiacom jeden poniekiaľ egoistický lord za mnou vyslal 200 mužov aby ma zajali a o lovcoch ani nehovorím. Po tom čo som im ufrnkla a pri tom oslobodila polku väzňou vo väznici v Sienner sú mnou akoby posadnutí.Veď sa toho nestalo až tak veľa.
Začalo sa stmievať a ja som pomaly kráčala do údolia vlkov, kde bol v jednej dutine 100ročného stromu môj domov.Pomaly som sa dotrepala mojim spomaleným krokom na úplné dno doliny. Rozhliadla som sa , niečo nebolo v poriadku. Nepočula som zvičajný brechot a kňučanie , ktorým ma zdravila Aryina svorka.
Bolo ticho .
Ohlušujúce ticho ktoré priam  až kričalo :
SÚ TU! BEŽ! RÝCHLO !NAŠLI ŤA !
V tej chvíli okolo mňa preletel šíp , minul ma a zabodol sa do stromu vedľa.
- Musím vidieť strelcov - prebleskol mi hlavou základný výcvik.
- A strelci nesmú vidieť mňa - opakovala si.Uhla som sa ďalším trom šípom.
- Ako im ujsť?-
- No jasné, vzduchom ! - vykríkla som  a rozprestrela som  nádherné biele krídla.
-zbrane!!!!- spomenula som si na zbrane po mamke a ockovi . Vo vzduchu som urobila otočku, okolo mňa svišťali vzduchom šípi. Plnou rýchlosťousom vletela do dutiny. Zamerala som sa na niekoĺko vecí: na meč a díku po ockovi , na luk,šípi a onyr                  ( dlhá,tenká,krištálová reťaz so zlatým ostňom na konci  ) po mamke. Všetko som  to napchala do koženého plecniaka. Cez plecia som si prehodila zimný plášť a na nohy som obula zimné čižmi.
Zacítila som dym.Vedela som čo urobili.Chcú ma vydymiť lebo som mimo dostrel. Ale ja si počkám, to budú pozerať!
pomaly som sa premiestňovala popri stenách, tak aby ma z vonku nebolo vidno.
Preskupovali sa, to bolo na prvý pohľad jasné.
Na krátky okamih som vystrčila hlavu von.
Vzduchom zasvišťal šíp a moje reflexy začali pracovať. Tresne pred mojím čelom som zachytila vypálenú strelu. Niečo ma na ňom zaujalo, niečo zvláštne.
Tento druh šípu bol jedinečný, presne ako jeho výrobca.

Ďaleko v minulosti som našla okamih kedy som ho uvidela prvý krát. Mala som tri roky a práve som prechádzala s mojím pestúnom bránou chlapčenského výcvikového tábora.
- žiadne slzy Janaro,ja sa vrátim keď budeš silnejšia- prihovoril sa mi Aren.
- nemám problém so slzamy- odpovedala som a odhrnula som si na chlapca ostrihané vlasy.
- tak potom?kde je problém? - povedal a pozrel sa na mňa jeho belasími očami.
- v tom že budem musieť skrývať všetko na čo som právom hrdá. -
- to že si dievča ?-
- uhm- prikývla som. Kútikom oka som pozorovala stráže ktoré na nás upierali svoje oči s nedôverihodným podtónom.Mala som pocit akoby som prechádzala väzeňskou bránou.
- Pokoj, bude to len desať rokov - Upokojoval ma a usmieval sa.
Viem že mi chcel len to najlepšie, ale desať rokov mám stráviť tu?!
Nemohla som sa obhájiť- mala som tri, kto by ma bral vážne? Nikto a k tomu nikomu patrí aj Aren.Bohužiaľ.
Na chrbte mal vtedy tulec so šípmi. Prezerala som si ich veľmi pozorne. Letky na nich boli z pier fénixa, čo bolo znakom odvahy a moci.
Šíp ktorý som držala sa presne zhodoval.
Rozhodla som sa trochu poštekliť mu nervy.
Vyskočila som von a ...
          
                                 Aren
Urobili sme rojnicu a začali prehľadávať les. Ja som išiel spolu s Rinnom. Boli sme potichu ako sa len dalo,ale keď sa ten somár skotúľal zo svahu nedalo mi a musel som sa zasmiať.
- vstávaj ty pýcha vojska! - povedal som posmešným tónom a pomáhal som mu sa postaviť
- rehliť sa budeš. ale že by si použil svoje povestné reflexy a zachytil ma... To by ťa zabilo -
- kamarát, ja som artis a nie záchranár- zaškerili sme sa na seba.
Poď už, chcem mať tú naháňačku z krku čím skôr.
- myslíš že ho chytíme? - opýtal sa Rinn.
To dúfam - preblesklo mi hlavou .
- najviac elfov prepadol tu, tak je logické že niekde blízko bude mať aj táborisko , nie? -
-aj hej- odpovedal a sklonil sa k zemi, niečo si prezeral.
- čo je?- povedal som a sklonil som sa k nemu.Na zemi boli čerstvé otlačky od čižiem.
- za mnou - povedal som a skočil som všetkými štyrmi na zem.
V líščej podobe ktorá mi bola určená som išiel za spoľahlivým čuchom, Rinn za mnou.
Prešli sme pol míle a pach stále silnel, ďalej a ďalej.Bol mi známi ale vzdialený, nevedel som presne rozpomenúť kde som sa s ním ešte stretol. Zarazil som sa, ale potešil . Predomou sa na lúke prechádzala postava v čiernom. Presne podľa opisu.
Rinn zastal tesne za mnou, natiahol tetivu a vystrelil.
Ten ostrostrelec sa netrafil.
- do kelu! Rinn kde ťa učili strieľať? V krčme?!- zavrčal som. Rinn pokrčil ramenami, medzitým dorazili další hraničiari.
Toho chlapa, abo čo to bolo sme dostali do krížovej paľby.
Na  chvíľu som sa obzrel a tá postava zmizla. Čo jej narástli krídla? Pýtal som sa sám seba.
A čobynie ony jej fakt narástli. Svetelnou rýchlosťou vletela do jednej z dutín v strome.
- Ja mu ukážem ! - mrmlal som si. Kresadlom som vykresal na kúsku suchej trávy malý plameň.Počkal som kým začne tráva viac tlieť, dvoma suchými haluzami som rozmnnožil oheň. Jednu som podal Rinnovi. Obidvaja sme naraz hodili. Zo suchej trávy pod stromom sa začalo dymiť. Vybral som luk a založil šíp. Namieril som na otvor kde sa zachvela kapucňa čierneho plášťa. Vystrelil som,bol som si viac než istý že šíp neminie cieľ. Chvíľu bolo ticho , ale potom na zem zoskočila postava. Mečom ukázal na mňa čo v mojom kmeni znamená výzvu do boja. Gesto som opätoval,ani nevie ako ale z postavy sa vykľulo dievča ktoré na mňa vo chvíli mierilo mojim vlastným mečom.