Paní Severu ✓

Dračí les

Na Sienner som chcela ísť na výzvedy. Predsa len vedieť, čo ostatní zamýšľajú je len a len výhoda. Keď sme sa konečne vyškriabali po rebríkoch a tuneloch hore, bol už večer.
A ja som sa furt nedozvedela zámer mojej výpravy. ÚŽASNÉ!
Ešte v živote sa mi nestalo nič podobné. Ani neviem prečo som vtedy povedala ,, áno " . Asi som sa nudila, neviem. Kráčali sme nocou a boli sme maximálne ticho. Tunel ktorým sme sem prišli bol síce označený ako ,, na Sienner " , ale priamo na planine ústiť nemohol. Prečo? Lebo celá Sienner je piesočná a tunel by sa zanášal nečistotami a po čase by sa upchal. Každopádne tunel ústil v dračom lese. Bolo to nejbezpečnejšie miesto široko ďaleko. Ale viete čo je irónia? Že draci sú tak nebezpeční, že sem nikto radšej ani nepáchne.
Ale keď si máte vybrať medzi drakom a prízrakom ( bytosť vyžívajúca sa vo vraždách a mučení, bez svedomia a súcitu.) tak je jasné prečo je dračí les najbezpečnejší.
Predierali sme sa krovím a ja som neprestajne vetrila vo vzduchu, ale draka nieje ľahké ucítiť. Svoj pach vedia úžasne maskovať.
Oči mi tiež veľmi nepomôžu, lebo draci majú na pokožke speciálne šupiny, ktoré menia farbu poďľa okolia.
Uši som si mohla rovno dakam strčiť, keďže draci sú známi tým , že sú nadmieru tichí .
Hold, týmto lesom som išla tri krát v živote a stále som musela vziať nohy na plecia a proste zdrhať.
Na zemi som uvidela stopu, pol metrovú stopu. Bola čerstvá a bola to stopa dračice, zranenej dračice. Pohybovala sa rýchlo a odtlačky pravej zadnej laby boli plytké, krívala ! . To ma viedlo k záveru že sa asi pobila s iným drakom a jej noha to schytala  najviac. Aron sa zastavil a vyľakane hľadel pred seba. Zbledol a ja som si spomenula na okamih, kedy som sa tvárila presne takto. Aron videl draka. Chytila som ho za ruku a pomaly ho odsunula od spiacej dračice.
- hlavne pokojne, vie vycítiť strach. Poď za mnou. - šepla som mu do ucha.
Zhlboka som sa nadýchla a kývla som na Sima,Nicka a Arya. To bol znak toho, že tu nie sme sami. Arye zbledol ako pred chvíľou Aron a pomaly sa približoval ku nám. Nebolo počuť ani halúzku zapraskať, tak ticho sme išli. Do najbližšieho lesa ostávalo dvadsať míľ. Tĺmene sme dýchali a triasli sme sa po celom tele.
A vtedy sa to stalo .
PRÁSK! Pod mojou nohou sa zlomila vetvička.
Bolo počuť šramot a lomoz z miesta kde ležala dračica. Ozvalo sa tĺmené zívnutie a krátko po ňom sa ozval škrekot, ktorý trhal uši.
Stisla som Aronovu ruku a potiahla som ho do kríkov. Sim, Nick a Arye za nami vleteli a v milisekunde sa zohli.
Bolo počuť dupot sprevádzaný syčaním a sipením. Stále sa k nám približoval, bližšie a bližšie. Zunelo mi v hlave, nebola som zviknutá na takto hlasné zvuky. Ruka sa mi triasla a zbitok tela následoval jej príklad. Aron ma prikryl lístím a haluzami, aby ma nebolo vidno. Spozoroval to, ako sa intenzívne trasiem a držím sa za hlavu. Pozrel sa mi na krátko do očí a prikryl ma aj brečtanom.
V hlave mi začalo pískať na vysokej frekvencií. Nedokázala som sa udržať pri vedomí, ale aj cez prenikavú bolesť som to vydržala. Pozerala som sa cez malú medzeru v lístí, kde som na chvíľu zazrela dračie oko. Bolo krásne, zeleno-modré s rozšírenou zrenicou a fialovými, lesklími šupinami okolo neho.
To nebol drak, ale Artis. Vedela som to.
- Werry! - šepkala som.
- Werry! - povedala som zas a dračica sa zarazila.
- Werry! Ja už nevládzem. - šepla som. To bolo posledné čo si pamätám z dračieho lesa ...