Paní Severu ✓

Napadnutie

Teran ma odviedla do veľkej siene, kde sme sa postavili oproti sebe.
- teraz skús moje útoky odraziť pomocou mágie - povedala a dala ruku pred seba.
Vyšľahli od nej plamene a ja som uskočila na bok.
- máš sa brániť ! -povedala naštvane
- ja sa bránim, teda sa snažím - povedala som a odhrnula som si vlasy.
- takto sa to nikdy nenaučíš - povedala Teran a dodala
- si tvrdohlavá ako Renésmé -
- moju mamu nespomínaj ! - zvýšila som hlas
Teran odišla a tresla dverami.  Hľadela som za ňou, poznala som tento druh výstupu, stratila trpezlivosť. A ja som jej príklad verne následovala. Nebolo mi treba výcvik, už som nejedným prešla a to mi stačí .
Vyšla som zo siene a mala som v pláne sa čo najrýchlejšie dostaviť  na povrch, navštíviť Eishu, potom nájsť somárov elfov a nakoniec sa vypariť. To bol celý plán. Pomaly som kráčala lesom na povrchu a netušila som čo ma čaká. Počula som krik tak som sa pohotovo  prikrčila ku kríku. Uvidela som Eishu, ale bola iná ako vtedy. Jej medvedie risy boli teraz oveľa, oveľa výraznejšie.
Vedela som čo sa jej stalo. Niekto jej nedovolil dokončiť premenu. Počula som o tomto stave veľa príbehov, artisovo telo je vtedy dokonalá zmiešanina človeka a zvieraťa. Zmysly sú vtedy ostré a u dravcov sa za špicatia zuby a zvýši sa celková telesná sila a rýchlosť. Ale má to aj háčik, totiž pamäť sa nezjednotí, ale na opak rozdelí a tým pádom dokáže vtedy artis zabiť aj priateľa a rodinu.
Nemohla som sa pohnúť, inak by si všimla že som tu a bolo by po srande. Hovorila som si. Chcela som vedieť kto jej to urobil a prečo. Ani som sa nenadala a proti Eishe vyskočila postava v čiernom. Pokožka mala sivú farbu a vlasy a pery boli tiež čierne.
LOVEC ! A kde je jeden, tam ich bude viac. Ráto háveď sa vždy potuluje v skupinách. Keďže som vedela že polopremenený artis je neporaziteľný, tak som sa o moju kamarátku ani pri najmenšom nebála. Lomoz, ktorý vydával lovec mi úžasne uľahčil útek. Rozbehla som sa do mesta.Keď som sa konečne dozvedela že už sa tu bojuje. Nemala som čas na rebríky, zoskočila som a dopadla na zem. Razila som si cestu medzi bojujúcimi dvojicami, občas som na nôž nabodla nejakého toho lovca. Silou, mocou som si drala cestu medzi lovcami. Musela som sa dostať do chrámu, bol tam Orionov meč, pre ktorý sem iste prišli. Začalo som trepať na dvere, ale bolo neskoro. Môj meč už mala lovkyňa ktorá preletela nado mnou . Všetci lovci ju následovali. Vybrala som onir a rozohnala som sa dlhou reťazou. Jej koniec chytil lovkyňu za nohu, trhla som celou svojou silou dozadu. Preletela povedľa mňa a rozbila sa na zemi. Všetci lovci sa otočili a rozbehli sa oproti mne.
Rýchlo som priskočila ku lovkyni a vytrhla som jej meč. Svet sa na chvíľu spomalil, opäť som v sebe ucítila silu mojich predkov, zachovanú v meči. Začal žiariť oslepujúcim svetlom. Všetko sa zas rozbehlo a ja som stála sama proti dvom stovkám nepriateľov. Vedeli že meč je v rukách majiteľa a toto bol ich posledný pokus o jeho krádež.
- V mene Orionovom a Renésminom! Povstante duchovia lesa, moji bratia a zachránci. Bránte svoju česť hrdinskými činmi.- zaznelo v sekunde. Za mnou stála Layse a pred za ňou sa mätal lesný opar. Vystúpili z neho bitosti, polopriehľadné, bez zbraní, so zahalenými tvárami, duchovia národov. Sú to duše strážcov ktorých zabili lovci a iný naši nepriatelia. Z podsvetia môžu byť povolaní na povrch , aby sa pomstili a mohli v kľude umrieť. Ale môžu bojovať len proti druhu ktorý ich zabil ( zložité, čo ? ).
Vrhli sa na lovcov a neuverilteľnou rýchlostou ich kosili. Na mňa sa vrhli štyria naraz. Jeden ma chytil pod krk a ja som sa začala dusiť ...