Nové cesty

Once upon a time - #2 The promise (Thea)

Vráťme sa späť ku príbehu, v ktorom sa má stať veľká zmena..
---
Bol štvrtok a jarné počasie bolo konečne dosť dobré na to, aby nás pustili cez veľkú prestávku von na školský dvor. A keď poviem pustili, myslím tým že polovicu z nás prinútili. Keď sa šlo von, tak povinne, iba ak sa niekto schoval a učiteľky ho nevideli. Ja som však tento čas už využívala. Už pred Vianocami som spoznala Sáru a Emm, dievčatá z 8.A a z nejakého dôvodu som cítila, že im môžem veriť a tak som konečne našla osoby, ktorým môžem povedať všetko, čo ma trápi a konečne sa aj zabaviť. Bol to prvý väčší zvrat odkedy začala táto zloba mojej triedy.. ak to tak môžem nazvať.
---
Kajka sa usmiala. 'No vidíš! Konečne sa to obrátilo na lepšie!' Ja som sa zasmiala. 'Ešte počkaj. Toto nebude iba o radosti, ani iba o zlosti.'
---
Štvrtok pokračoval a čoskoro bola piata hodina, dneškom skoro posledná, keďže nám odpadli obe doučovania a poslednú 8. hodinu máme telesnú. Piata bola fyzika, ktorá mi zázrakom išla. Na hodine nám učiteľka dala písomky, ktoré sme písali na minulej hodine. Dosť som sa bála, lebo som na niečo zabudla, ale napriek tomu mi ešte vyšla 1. Na konci hodiny som ako vždy počkala, kým všetci odídu na obed a šla ako posledná. Ale vôbec som si nevšimla, že to tento krát tak nebolo. Zišla som už na prvé poschodie keď sa za mnou ozval chlapčenský hlas. 'Thea?' Strhla som sa. Veľmi dobre som vedela, komu patrí. Alex..? Otočila som sa a uvidela svojho spolužiaka. V ruke mal papier, na ktorom svietila červená trojka. 'Áno?' Spýtala som sa potichu. Alex zaváhal ale napokon sa ozval. 'Ty si dostala z písomky 1, však? Ja.. chcel som sa spýtať, či by si mi mohla pomôcť.' Zarazila som sa. Nikdy ma žiaden z mojich spolužiakov nepopýtal o pomoc a už vôbec nie Alex. Nebol zlý, ale nikdy sme sa spolu nerozprávali. Vtedy mi napadlo, že on nebol ako ostatní spolužiaci. Bol to človek, ktorý prišiel na školu vtedy ako ja, zoznamoval sa tak ako ja, ale on zapadol. 'Pomôžem. Napíšem ti keď prídem domov.' Povedala som a odišla.
---
'Tak to je ten tvoj najlepší kamarát!' Kajka povedala. Ja som sa rozosmiala. 'Nepredbiehaj!' Chvíľku sme sa smiali a nakoniec som sa vrátila ku príbehu.
---
Doma som vzala mobil a napísala Alexovi. Odpovedal okamžite a mohli sme začať. Po asi hodinke, keď som videla, že už tomu chápe, sme sa začali iba tak rozprávať. Povedal mi veľa o tom, že jeho život sa trochu podobal na môj. Zistili sme, že napriek tomu, že sme úplne odlišní, chápeme sa a aj keď nás niekedy nebavilo to, čo rozprával ten druhý, vypočuli sme si to. Až nakoniec nám napadla jedna vec. Ak sa niekto o tomto dozvie, Alex skončí ako ja. A to som nemohla dovoliť. Tento človek bol iný ako ostatní a verila som mu, napriek tomu, že ho skoro nepoznám. Sľub.. napadlo mi.
'Alex, o tomto nesmie nikto vedieť, inak.. vieš ako to dopadne..' písala som. 'Áno.. nesmie o tom nikto vedieť, ani najmenší náznak. Sľubujem, že nič nepoviem.' Odpísal. 'Aj ja sľubujem, že o tom nikto nebude vedieť.' Napísala som a rozlúčili sme sa. Dnes je nový začiatok.. nový priatelia, ktorým môžem veriť.. Bol to úžasný pocit. Akoby som zabudla na celý zvyšok svojej triedy a sústredila sa iba na Sáru, Emm a Alexa.
---
Kajka sa na mňa pozerala. 'Bude tam jedno ale.. však?' Prikývla som. 'Počúvaj..'
---
Opäť bol štvrtok, ale tento raz už bol jún, čas pred mojimi narodeninami. A v ten deň som dostala nádherný darček. Prvá hodina bola chémia a my sme boli dohodnuté ako budeme na praktickom cvičení pracovať. Ale keď som prišla, otočila sa na mňa Lea. 'Prepáč Thea ale my sme sa už dohodli. Nemôžeš s nami pracovať.' Otočila som sa na ňu, hnev som opäť cítila ako oheň, ktorý vo mne pálil všetko. 'To ste sa mi ani neunúvali oznámiť to? Mohla som sa zariadiť!' Lea sa len otočila akoby nič. Vedela som, čo to pre mňa znamenalo. 5 z chémie a sklamaná triedna. Na hodine som sa rozplakala. Nie kvôli 5, ale kvôli dievčatám. Videla som, že ma sledujú Alex a dvojčatá ale bolo mi to jedno. Oheň vo mne rástol a cítila som sa oproti tomu bezmocne. Po hodine som to vysvetlila učiteľke a nakoniec sa to vyriešilo. V ten večer som písala Eme, jednej z dievčat, čo si o tom myslím. Na druhý deň darček pokračoval. Zavolali si ma ku šatniam, kde sa začala zábava. Jedna proti štyrom. Nemala som šancu. Z každej strany na mňa niekto kričal a nakoniec som sa rozplakala. Nemala som už silu bojovať. Vošla som do triedy so slzami v očiach a niečo ma prinútilo pozrieť sa na Alexa. Ten ma sledoval odkedy som vošla do triedy. Keď ma zbadal, len slabo prikývol, akoby vedel, že mu budem písať. Dvojčatá ma tiež sledovali. Tento deň, bol dňom obratu. Deň, kedy som sa rozhodla už nebyť ticho a bojovať svojím spôsobom. V pondelok budem mať narodeniny a kúpila som o 6 sladkostí menej. Nedostali všetci, čo mi ublížili. A popravde, vyšlo to perfektne. Zatiaľ čo oni sa hnevali, ja som potláčala smiech. Niektorí chlapci mi v tomto pomohli, začo im ďakujem. Pomohli mi až do konca roka a keď prišiel posledný deň, všetci vedeli, že tu už ma neuvidia, jedine ak na návšteve. Stredná škola bol môj únik a myslím, že lepšie rozhodnutie som spraviť nemohla.
---
'Tak to je príbeh!' Kajka na mňa pozerala. 'Ale, vieš čo chcem počuť..' zasmiala sa. 'Áno, Alex je stále môj najlepší kamarát, Sára a Emm sú stále tie najlepšie kamarátky aké som kedy mala a musím povedať, že som vďačná za všetkých svojich spolužiakov a spolužiačky, pretože sú to úžasní ľudia. A mám ich všetkých rada.' Povedala som. 'A aj trochu starších spolužiakov.' Nato sme sa s Kajkou rozosmiali. Vedela, že celý team medzi týchto ľudí patrí. A nie len team. Zoznámila sa so svojimi spolužiakmi a som za to vďačná.

A teraz, keďže viem, že toto moji spolužiaci čítajú, berte vážne ten fakt, že ste všetci úžasní a jedineční a to je super. Mám vás rada. ♡
Thea