Nové cesty

Once upon a time - #1 The meeting (Thea)

Prejdime trošku do normálneho života na škole. Presnejšie, do času, keď už konečne skončí a my môžeme tráviť čas s kamarátmi. Bol utorok a ja a Kajka sme mali konečne rovnaký počet hodín a tak sme mohli ísť von.

Čakala som v rade na obed. Nijako som sa neponáhľala, aj tak už boli všetci preč. Nemala som dôvod. Teraz som čakala iba na Kajku kým príde spolu s ostatními. Sadla som si úplne dozadu a čakala. Nemusela som ale dlho, o chvíľku tu už boli Kajka, Gabika, Klárka, Baška a Šimča. Veľmi sme sa nezdržiavali a o chvíľu sme už boli na ceste do Auparku. Po ceste sa od nás dievčatá odlúčili a my sme začali preberať školu a smiať sa na všetkom. Keď sme prišli do Auparku, kúpili sme si hranolky a Bubble a sadli si. Po chvíľke sme začali rozoberať našich prvákov. A Kajka ma prekvapila otázkou: 'Thea? Ja o tebe v podstate nič neviem, viem iba to, že si na základke nemala dobrú triedu..' Keď dopovedala, zarazila som sa. Myšlienky mi začali prúdiť akoby pred očami. Pozrela som sa na Kajku. 'Poviem ti príbeh..' Povedala som potichu a nadýchla sa.
---
Pred štyrmi rokmi som sa zo svojej prvej základnej školy dostala na inú. Odišla som len kvôli svojmu najlepšiemu kamarátovi, ktorý odišiel už vo štvrtom ročníku. Brala som ho ako brata a nevedela som si predstaviť čo budem bez neho robiť. V prvý školský deň, keď som uvidela svoju triedu, som stratila všetku odvahu. Jediný človek ktorého som poznala bol môj najlepší kamarát ale vedela som, že sa na toto spoliehať nemôžem. V triede som prišla k jednomu dievčaťu, ktoré sedelo samo. 'Ahoj.. môžem si prisadnúť?' Spýtala som sa. 'Jasné. Ja som Katka a ty?' Dievča sa na mňa usmialo. 'Ja som Thea.' Odpovedala som a sadla si..
---
'Začiatok je dobrý.' Kajka povedala a ja som sa z hlbokých myšlienok vrátila do reality. Už dávno som si zvykla na to, že moja pamäť a fantázia úzko spolupracujú a dokážem živo vidieť to, nad čím rozmýšľam a presne ako sa to stalo. Povzdychla som si. 'Počkaj..'
---
Čas plynul a ja som sa celkom začlenila. Dievčatá boli v pohode ale ja som si viac rozumela s kamarátmi Paťa, môjho najlepšieho kamaráta. Vždy sme sa prechádzali a rozprávali po škole, keď sme všetci čakali, či už na autobus alebo rodičov. Všetko bolo úžasné, až do jednoho dňa. Bola Veľká noc, presnejšie Veľkonočný pondelok a ja som ho čakala. On ale neprišiel a o niekoľko dní neskôr mojej mamke volala jeho. Keď položila telefón a povedala čo sa stalo, rozplakala som sa. Toľko klamstiev a hnevu..! Nahovoril o mne veľa vecí, ktoré neboli pravda. Vtedy pri mne ale stáli dievčatá a všetko sa zdalo v poriadku. Ale toto bolo ešte len ticho pred búrkou..
---
Kajka na mňa pozerala ale bola ticho. Moje srdce bilo ako o život. Vedela som, že dnes bude vedieť moju minulosť, aj časť, o ktorej nevedela ani Sára. Vedela som, že jej to raz poviem ale nikdy som si nebola istá. Myšlienky som opäť vypustila a ocitla sa späť v príbehu.
---
Čas plynul rýchlo a so spolužiakmi sme sa postupne odcudzili. Najviac ale s Paťom. Už som to ale až tak neriešila, zvykla som si. Ale postupne sa mi odcudzili aj dievčatá. Nakoniec som ostala sama, celý deň v škole som sa s nikým nerozprávala, kým nebola nemčina a mala som šancu rozprávať sa s dievčatami zo 7.C. Tam bolo všetko v poriadku. Aj v A som mala kamarátky. Vedela som, že sa niečo deje, ale iba v mojej triede. Postupne si začala zo mňa robiť srandu celá trieda len kvôli tomu, že mám rada zvieratá. Nakoniec ma úplne vyhodili z kolektívu a nikdy nepovedali prečo. A ja som kvôli tomu preplakala niekoľko nocí.
---
Kajka stále mlčala, iba počúvala. Ja som vedela, že teraz bude nasledovať tá najhoršia časť a potláčala pri spomienkach slzy.
---
Prišli Vianoce. Bol posledný deň školy a ja som vedela, že si dnes budú rozdávať darčeky. Dúfala som, že si na mňa niekto spomenie ale to bola odo mňa hlúposť. Porozdávali sa darčeky a ja som sedela sama ako vzduch. Ndzáležalo mi na darčekoch. Tie som nepotrebovala. Chcela som iba vedieť, že na mňa niekto myslí. Cez prestávku som sa otočila k dievčatám. 'Na mňa ste nepomysleli, čo?' Povedala som. Sophia sa na mňa otočila a povedala: 'Ako sme mali vedieť, že chceš darček? Nepovedala si nám to.' Strhla som sa. 'A vy ste si akože navzájom oznámili že chcete darček? Ja ho nepotrebujem, ide o podstatu, že som vám ukradnutá! Som tu na nič!' Môj hlas sa triasol ale s hnevom narastajúcim v mojom srdci bol hlasnejší. Vedela som, že nás celá trieda sleduje. Sophia zopakovala to isté a ja som vedela, že to nemá cenu. Doprosovať sa vám nebudem, na to zabudni. Pomyslela som si. Takých priateľov nepotrebujem. Prežijem aj bez vás.
Takáto scéna sa opakovala aj na Valentína. Bolo to počas hodiny slovenčiny a učiteľka ma mala rada. Videla, že som sama, napriek tomu, že som obklopená celou svojou triedou. Podala mi lístok a ja som sa usmiala. 'Ďakujem, ale nebolo to nutné.' Povedala som. Učiteľka sa len usmiala a hodina pokračovala. Hnev vo mne ale už bol ako oheň ktorý rastie s každou hlúposťou, čo spravili.
---
'Aspoň niekto na teba myslel.' Kajka povedala a usmiala sa. Prikývla som a obzrela sa. Mala som pocit, že niekde pri mne je niekto zo starej školy. A aj bol. Boli to našťastie dievčatá z C a tak som sa len vrátila k príbehu.
---
Hnevom strávený rok prešiel a bol 8.ročník. Nečakala som nič, iba zhoršenie. Ale v tomto roku sa stalo niečo, za čo som šťastná doteraz. To je ale už iný príbeh..
---